US trip: časť 1 – Súhrn našej cesty
základné informácie, ak sa chystáte na roadtrip po amerike
Určite poznáte tú pieseň z O.C. California…califooornia, califooornia, here we coooome…úplne mi to hrá v hlave, keď si spomeniem na Kaliforniu, vlastne na celý náš americký roadtrip. Rovnako mi tam však hrá ďalších 20 pesničiek, ktoré sme dookola počúvali na našom výlete po juhozápade USA v júni 2018. Nebola to len Kalifornia, ktorú sme navštívili. V podstate sme počas 11 dní zabrdli do 4 štátov (Kalifornia, Arizona, Utah a Nevada), navštívili sme 10 miest, 5 národných parkov, vďaka čomu náš tachometer na konci cesty ukázal vyše 4 300 prejazdených kilometrov autom. Hell yeah.
Poďme si najprv v skratke ukázať našu cestu, aby ste vedeli, na čo sa máte možnosť v ďalších článkoch tešiť:
Itinerár roadtrip juhozápad USA 2018:
Deň 1 (8.6.2018) – 14:30 stretnutie v Alamo Rental Cars, (Los Angeles), presun do mesta Kingman
Deň 2 (9.6.2018) – Grand Canyon, Monument Valley, presun do mesta Page
Deň 3 (10.6.2018) – Lower Antelope Canyon, Horseshoe Bend, presun do Las Vegas (náhodný prechod cez Zion National Park), večer v LV
Deň 4 (11.6.2018) – Las Vegas
Deň 5 (12.6.2018) – nahodili sme bleskové tempo, lebo – Death Valley (Dante´s View, Mesquite Flat Sand Dunes), Sequoia National Park a presun do mesta Fresno
Deň 6 (13.6.2018) – Yosemite National Park a presun do mesta San Francisco
Deň 7 (14.6.2018) – San Francisco, presun do Monterey
Deň 8 (15.6.2018) – Monterey, Carmel by the Sea, Big Sur, presun do mesta Morro Bay
Deň 9 (16.6.2018) – Santa Barbara, presun späť do Los Angeles (L.A.).
Deň 10 (17.6.2018) – L.A. – Warner Bros. Studio, pláž
Deň 11 (18.6.2018) – L.A. – bicyklovanie po pobreží od Hermosa Beach až po Santa Monica Pier
Deň 12 (19.6.2018) – odlet do Kanady
Logistika
požičiavanie auta
Tento výlet sme absolvovali štyria, čo bola podla mňa najlepšia možná voľba aj z pohľadu zábavy, aj z pohľadu finančného. Štartovaciu líniu sme mali trošku rozdielnu, nakoľko ja som letela z Vancouvru a ostatní z Viedne. Nakoniec sme sa ale v rovnaký deň, na začiatku júna 2018 všetci úspešne stretli v Los Angeles (LA). Ja som doletela už doobeda okolo 10tej. Moji spolucestovníci mali priletieť o 2hej poobede. Nakoľko som mala dostatok času, odviezla som sa do Alama vybaviť auto predtým ako príde delegácia zo Slovenska. Auto sme si zabezpečili cez internet už predtým – potrebná bola kreditná karta. Vybrali sme si SUV strednej triedy, aby sme mali dostatok miesta a pohodlia. Treba myslieť na to, že väčšinu času počas výletu strávite v aute a pohodlie je preto dôležitým aspektom pri výbere auta.
Našťastie alebo nanešťastie mi všetko, aj s presunom do Alama shuttle busom, trvalo tak hodinu. Auto som vybavila tak za 30 minút a potom som ďalšie tri hodiny nemala čo robiť. Koniec koncov, keďže sme chceli byť všetci zaregistrovaní ako vodiči, museli fyzicky a s vodičákom prísť k pultíku do Alama aj moji súputníci (*medzinárodný vodičák potrebné nebolo). Moc sme si ten čas teda neskrátili.
Len pre informáciu, auto nás na 11 dní so všetkým možným poistením a so 4mi vodičmi vyšlo 300 EUR. Na môj vkus naozaj smiešna cena. Ako som už spomínala, vybrané sme mali SUV strednej triedy – Nissan Rogue. Čo sa však v USA pri požičiavaní auta často stáva, vybrať sme si mohli akékoľvek iné auto z triedy stredných SUV. Funguje to tak, že prídete na miesto (v našom prípade do Alamo), pošlú Vás do radu s autami vašej veľkosti a vy si vyberiete akékoľvek z nich. U nás to dopadlo dobre a vlastne sme v konečnom dôsledku mali lepšie auto. Stať sa však môže aj to, že prídete a práve vaše vysnívané a vami vybrané auto nemajú. Stáva sa to najmä pri športových autách. Samozrejme vám ponúknu náhradu, avšak nie vždy je úplne adekvátna.
My sme teda nakoniec veľmi rýchlo vymenili náš Nissan za poriadny americký Jeep a boli sme pripravení vyraziť.
Plán bol taký, že sa hneď v ten deň presunieme čo najbližšie ku Grand Canyonu. Už predtým sme si zajednali ubytovanie v meste Kingman, ktoré sa nachádzalo 2 a pol hodiny od Grand Canyonu a asi 5 hodín od LA. Nakoľko som ja nemala časový posun ako ostatní súputníci, bola som pripravená to odšoférovať. Však čo, to je trasa BA – KE. Lenže to som ešte nevedela, že zápchy v Amerike, a práve konkrétne v Los Angeles, nie sú ani zďaleka porovnateľné s tým, čo som kedy na Slovensku zažila. Okolo tretej sme šťastní a plní elánu vyrazili na cestu a do 20 minút sme boli v zápche sveta. Dve hodiny sme sa posúvali slimačím tempom, nadávajúc a ja takmer plačúc. Momentom opustenia pre mňa bolo zistenie, že po tých dvoch hodinách ešte stále nie sme ani mimo LA. Entuziasmuz z cesty a z toho, že po pol roku vidím sestru rýchlo zmizol a nahradili ho únava a stres. Únava padla aj na mňa aj napriek tomu, že som časové pásmo nemenila. Dôvodom boli asi dve hodiny spánku, ktoré som v noci absolvovala, vďaka „veľmi prispôsobenej“ MHD vo Vancouvri. Na letisko som musela ísť už okolo 1 ráno aj napriek faktu, že som letela z Vancouvru až po 6tej. Ale to je príbeh na iný deň.
Pravidlá cestnej premávky v USA
Zároveň, šoférovanie v USA nie je tak jednoduché ako by si človek predstavoval. Z nejakého dôvodu má Amerika aj Kanada trochu pozmenené pravidlá cestnej premávky. Venujem tomu samostatný článok, ale v krátkosti je potrebné dávať si pozor na nasledovné veci:
- Ich mŕtvy uhol v bočných zrkadlách je oveľa väčší. Rozdiel je to podstatný a ak nie ste zvyknutí, môžete veľmi ľahko do niekoho napáliť pri preraďovaní. Aj ja sama som to zistila tak, že som skoro narazila.
- Na diaľnici neplatí pravidlo obiehania zľava.
- K tomu sa viaže pravidlo, že najpomalšie autá zvyčajne nemusia ísť v pravom pruhu.
- Na semafóre môžete odbáčať doprava aj keď svieti na červeno.
- Rovnako je tu možné nájsť tzv. 4-stop križovatky, na ktorých proste ten, kto do križovatky príde prvý, prvý aj odchádza (žiadne pravidlo pravej ruky). Každý má STOP, každý zastaví a kto prišiel prvý, má prednosť.
Je to celkom haluz. Nie sú to veľké zmeny, ale chvíľu to trvá, kým si zvyknete. Na mojich spolupútnikov zo začiatku celkom často trúbili. Oni chúďatá vždy zastavili na červenej, vyhodili blinker do prava a čakali. Ja osobne som na toto bola zvyknutá už z Kanady, takže som sa im to snažila pripomínať. Nič strašné sa však nestalo, pár trúbení sme prežili a po čase si všetci zvykli.
Tankovanie
Tankovanie v US má tiež vlastný štýl. Nie je to ako na SR, že prídete, dotankujete do plnej, zaplatíte a idete. V US je najprv potrebné zadať koľko chcete tankovať a hneď pri stojane zaplatiť kartou. Tá vám zadrží sumu v hodnote, akú ste zadali. Ak to náhodou preženiete, pumpa samozrejme zastaví, keď je auto plné. Problém je len to, že peniaze vám zadržia v plnej (vami vopred zadanej) sume. Vy potom musíte počkať, kým sa to na kartu vráti (ako dlho to trvá, záleží od banky), príp. idete do vnútra čerpacej stanice a zvyšné peniaze vám vrátia. To je proste Amerika.
Viac info o rozdieloch v doprave môžete nájsť TU.
Rozhovorila som sa trošku o doprave 😀 ale podľa môjho názoru sú to dôležité veci, ak chcete do USA cestovať. Bez auta sa tam zaobísť ťažko, lebo nemáte šancu skoro nič potom vidieť. Amerika je extrémne rozlahľá, tak isto ako Kanada, a ak chcete vidieť aspoň z polovice toľko čo my, tak auto je nevyhnutnosť. Ale back to the story.
Ubytovanie
Strastiplne sme nakoniec dorazli do Kingmanu. Prišli sme asi o 11tej večer, ubytovali sa a šli konečne spať. V cene ubytovania sme mali aj raňajky, no neočakávajte nič veľké. Sú to zväčša lievance, toasty, nejaký ten jogurt, sladké pečivo, káva, čaj. Možno banán a jablko, ale ovocie u nich moc neletí, aspoň nie v lacných moteloch. Kávu sme si vždy zobrali aj na cestu do auta a niekedy aj nejaký muffin sme do kabelky strčili. Motely, kde si raňajky nezakúpite, veľakrát majú ako keby také menšie pohostenie – predstavte si to ako coffee break na nejakej konferencii, čiže káva, čaj, suché sladké a slané pečivo. Ale lepšie ako nič. Celkom nás to milo prekvapilo, že nám aspoň niečo ponúkli.
Ubytovanie sme my osobne mali vyriešené na prvé dni (Kingman, Page a Las Vegas). Ďalšie dni sme fungovali štýlom, že sme bookovali ubytovanie počas dňa. Bolo to najmä z dôvodu, že ak by nám nevyšlo počasie alebo by sme narazili na nejaké neočakávané zmeny v programe, aby sme boli flexibilní. Trošku sa nám to nevyplatilo v San Franciscu, kde je ubytovanie veľmi drahé. Tu odporúčam predsa len bookovať dopredu a vyhýbať sa časti Tenderloin, príp. celému Oaklandu. Sú to ghetto časti, kde síce zoženiete ubytovanie aj na poslednú chvíľu a za lacno, ale verte mi, nechcete tam bývať. Je to asi ako East Hastings vo Vancouvri alebo známejší Bronx v New Yorku.
Postele sú inak v Amerike dosť veľké. Aj v prípade, že sa ubytujete štyria do jednej izby, postele dostanete dve (nečakajte prístelku). Queen sú postele jemne užšie, king širšie. Bez problémov by ste sa však mali zmestiť na obe.
S čím by ste sa ešte mohli stretnúť počas výletu v Amerike aj v Kanade sú sprchy a zámky. Ako v ubytovaní, tak aj na verejných wc. Zámky majú rôzne druhy a všetky sa zamykajú iným spôsobom 😀 Hlavice spŕch sú 95 % zabudované do steny a nedá sa nimi hýbať. Viac k tejto mnou veľmi obľúbenej téme píšem tu.
Money, money, money
Pre istotu spomeniem aj základné informácie o platbách. V krajine sa platí americkými dolármi (USD). Kurz je veľmi pohyblivý, avšak cca za 1 EUR máte cca. 1,15 USD. Platby kartou sú možné takmer všade. Môže sa však stať, že slovenská karta nebude fungovať. Prípadne, ako spomínam aj pri rezervácii auta, že je potrebné mať kreditnú kartu (embosovanú). Nestáva sa to však často, takže zvyčajne sa zaobídete aj s našimi kartami. Mať ale pri sebe pár dolárov nikdy neuškodí.
S čím som sa ja v Kanade a Amerike stretla, je skôr to, že keď platíte, platobný terminál sa okrem PIN môže spýtať aj na to, z akého účtu chcete platiť (checking alebo savings). Z našich kárt je to checking. Savings je proste sporiaci účet.
Na čo si Slováci, príp. turisti ťažko zvykajú sú ceny samotné. Je potrebné vedieť, že cenovky v menučkách/v obchodoch, proste všade, sú uvádzané bez dane. Ak teda špagety v reštaurácii stoja 20 USD, v konečnom účte vám dorátajú ešte daň, zvyčajne niekde medzi 10 – 20 % (to sa líši od druhu produktu/služby aj od miesta, kde sa nachádzate – v Kanade má napríklad každá provincia inú výšku dane). Zároveň je vždy potrebné dávať tringelt (to platí aj pri taxíkoch). Dáva sa minimálne 10 %, ale to v podstate znamená, že ste až tak spokojní neboli. V lepších reštauráciách je zvykom dávať aj 15 – 20 %. Bohužiaľ, riadne to navyšuje účet, ale to je proste Amerika.
*Pozn.: V Amerike aj Kanade majú ľudia v službách (najmä reštaurácie) povolené nižšie platy ako je minimálna mzda práve preto, lebo sa ráta, že si dorovnajú plat na tringeltoch. Preto naozaj nevymyýšľajte a doprajte im to.
Tringelt je potrebné dať len v reštauráciách s obsluhou. Ak je to niečo ako Starbucks, kde si sami beriete kávu od pultu alebo fast food/food truck a pod., tringelt povinný nie je. Zároveň, ak si do reštaurácie sadnete a je vás viac ako 4 alebo 6 ľudí, zvyčajne vám už rovno do účtu zarátajú tringelt ako povinnú položku. V takom prípade už ďalších 10 a viac % však prirátávať nemusíte.
Atrakcie a národné parky
Čo sa týka vstupov do národných parkov, tie sú spoplatnené. Je možné kúpiť si celoročný pas/kartičku, ktorá je platná pre väčšinu parkov. Individuálne vstupy sa pohybujú okolo 30 – 35 USD na auto (nie na osobu). Celoročný pas na auto je 80 USD. Tým pádom, ak sa chystáte navštíviť viac ako 2 parky, určite sa to oplatí. Navyše, keďže je platná rok, viete ju potom ľahko predať na sociálnych sieťach iným cestovateľom za zvýhodnenú cenu. V Kanade, v komunite Čechov a Slovákov na Facebooku, sa často tieto kartičky na predaj objavovali. Aj my sme našu takto predali.
Kartička sa dá kúpiť aj online vopred. Bez problémov ju však vybavíte za pár minút aj pri vstupe do ktoréhokoľvek parku, kde je platná. Myslím, že pre turistov je to jednoduchšia voľba.
Z toho, čo ja viem, tak karta neplatí na Monument Valley, Horseshoe Bend ani v Antelope Canyon Parkoch. Zvyčajne sú to indinánske rezervácie/atrakcie pod ich správou, kde kartička neplatí. Platí však v Grand Canyone, Zione, Death Valley, Canyonlands, Arches, Yosemitoch, Yellowstone a ďalších.
Všetky zo spomínaných parkov sú obrovské a ponúkajú množstvo rôznych aktivít. Odporúčam preklikať sa stránkou https://www.nps.gov, ktorá zhŕňa všetky informácie o parkoch. Dozviete sa tu všetko potrebné – vstupné, otváracie hodiny, parkovanie, dostupné služby (reštaurácia, obchod, požiačovňa kajakov,…), počasie, súčasné podmienky na ceste (sneh, záplavy a pod.), turistické trasy a veľa iného.
Čo odporúčam ja, jednoznačne sa nespoliehajte na obchody v parkoch, v niektorých nie sú dostupné žiadne, v iných možno jeden. Vďaka tomu sa môžete ocitnúť na hrane vyprahnutia ako sa to stalo aj nám v Grand Canyone, kde sme skoro zomreli od smädu. Nakúpte si preto do auta nejaké snacky a vody a majte ich vždy k dispozícii. Nemusíte sa aspoň obávať, že by ste vodu v parku potom nezohnali a zároveň je to lacnejšie.
Atrakcie ako také sú ináč v US dosť dostupné. Zvyčajne sa niekam odveziete autom, zaparkujete a do 10 minút ste pri hlavnej atrakcii. Samozrejme, je aj množstvo atrakcií, kam sa musíte buď vyštverať alebo vyhikovať (niekedy aj hodinu/dve a viac), ale mám pocit, že takýchto je menej. Ak už aj sú ťažšie dostupné, informácie na stránkach parkov/atrakcií, vám vždy poskytne všetky potrebné informácie. Ako dlho trvá výstup na daný kopec, kde viete zaparkovať, aké prevýšenie vás očakáva, či je možné dostať sa k atrakcii aj v zime a pod.
Čo mňa osobne zaujalo, vo väčšine parkov sú zakázané drony. V Antelope Canyon Park je dokonca zakázané aj go pro, selfie stick a tomu podobné veci.
Nakoľko sme Slováci, nedá mi nespomenúť jednu maličkosť. Pitie na verejnosi je v US aj Kanade zakázané. Berú to naozaj vážne, takže radšej nepokúšajte osud a ak si napríklad chcete vypiť na pláži, buď to naozaj dobre zamaskujte alebo proste choďte do baru. Nevypiť, samozrejme, ako možnosť nepovažujem :D.
To je asi tak všetko, čo mi narýchlo napadá. Mám aj samostatný článok, kde venujem pozornosť rozdielom amerického kontinentu voči Slovensku. Pokojne ho skuknite, niektoré veci – ako kľučky a zámky, tam popisujem obšírnejšie.
Poďme však teraz na príbehy z nášho roadtripu. A aby ste sa naladili, tu je krátke video z našich 11 dní na amerických cestách:
Pôvodne napísané: 9.3.2019
SK_SK 
EN