Neuveriteľná India

…alebo príbeh o láske na druhý pohľad

Začínam prehodnocovať Indiu. Zaznie z mojich úst po pár dňoch v Indii. A Igor na to „a to už je čo povedať, keď to povie Simonka“. Je to pravda, po pár dňoch a prvom strete s indickým starým mestom ma India nenadchla. Hluk, smog, nekonečný ruch, permanentne rovnaké jedlo, divné smrady, nepochopiteľná doprava, z ktorej ide človeka poraziť. Pravidlá ako keby neexistovali, pre istotu sa ide po druhej strane, že aby to nebolo jednoduché. Okrem áut a bicyklov si treba dávať pozor aj na motorky, tuk-tuky, psy a kravy. Lebo bez kráv na ceste a doslova v ceste, to nie je India.

A potom tí ľudia. Neustále vás otravujú, ani v taxíku sa pokojne nedá ísť, lebo ako zočia bielu tvár, už sa k vám hrnú a ponúkajú vám ruže, jedlo, vodu alebo chcú peniaze len tak za nič. Slová nie, ďakujem, nič nechcem, neznamenajú v podstate nič. Spoľahnúť sa nedá ani na Uber, lebo ešte aj tam vodiči vymýšľajú. Keď si chcete vybrať peniaze, zistíte, že v obrovskom veľkomeste ako je Dillí, je žalostne málo bankomatov a o tom, ktoré vôbec fungujú sa ani baviť nemusíme. Smetných košov je tam ešte menej ako bankomatov, lebo načo. Veď smeti patria na zem.

Ak idete na Taj Mahal a neodhadnete dobrý čas, vaše zúfalstvo z Indie na 200 % stúpne a dovolím si tvrdiť, že je dosť možné, že vás chuť na ňu prejde úplne. A ak nie, tak stačí jedno fajné Delhi belly a z Indie 90 % ľudí zuteká s pocitom, že sa tam nikdy vrátiť nechce.

Nedivím sa im. India je zložitá. India je všetko, len nie jednoduchá krajina. Do Indie tak nejak človek musí dospieť. Nejakým spôsobom sa k nej srdce musí dostať. A cesta k tomu je plná pocitov a zážitkov, ktoré by ste v živote nečakali. A ani ich nikde inde nezažijete. Street Food Hunter to skvele vystihol, keď napísal „Delhi nie je jednoduché miesto, ale ani to o sebe nikdy netvrdilo. Vie človeka zomlieť ako mlynček na mäso a tak len kráča a neustále sa rozsýpa a zase dáva dokopy“. To je India. A práve preto prívlastok „incredible“ je najperfektnejším, aký mohla dostať. Lebo presne taká je. Neuveriteľná.

…tie momenty, ktoré vás dostanú

Čo vám ale môžem povedať po mojom treťom raze v Indii je jedna vec. India stojí za všetky drobné. Ak sa vám už raz dostane pod kožu, je ťažko ju dostať preč. V istom zmysle to tam budete milovať. Len sa treba povzniesť nad milióny, v prípade Indie možno aj miliardy vecí.

Vraví sa, že človek Indiu buď nenávidí alebo miluje. Že neexistuje stred. A áno, napriek tomu, že môj vstup do tejto krajiny bol veľmi pomalý a v podstate dosť príjemný, po prvých dňoch som si myslela, že budem patriť do prvej skupiny ľudí. Ale nejakým divným spôsobom som spadla do skupiny druhej. A ako som to zistila?

Jednoducho. Keď som sa vyčerpaná po dvoch týždňoch v Indii vrátila domov, nadávala som ako chorá vrana. Už v Nemecku na letisku som sa tešila, že som konečne na pôde európskej a obaja sme si s Igorkom gratulovali, že máme tú šialenosť za sebou. A potom prešiel deň, dva, týždeň a zrazu som sa začala zamýšľať, že už by som sa aj do Indie vrátila. A práve vtedy, keď vám začne to šialenstvo chýbať, viete, že ste spadli do jamy levovej a India vás už má.

Aby to ale nevyznelo tak hrozivo, akonáhle sa človek prenesie cez niektoré veci, ktoré aj tak neovplyvní, zrazu zistí, že India má mnoho nádherných zákutí. Má svoje čaro. Má veľmi zaujímavú históriu a kultúru, ktorú vidieť na každom rohu. Aj samotní ľudia, keď vám v očiach už nevidia ten vystrašený výraz nováčika, zrazu vás aj menej otravujú. V tomto bode však musím povedať, že úplne sa zbaviť otravnosti asi nikdy v tejto krajine možné nie je :D. Len vy sa s tým už lepšie viete vysporiadať, dokonca sa niekedy aj pobaviť.

Varanasí treba vidieť

A to som zatiaľ mala možnosť vidieť z Indie len malinkatý kúsok. Dillí, Agra, Goa, Džajpúr a Varansí. Tak ide môj indický check-list. A práve najobávanejšie Varanasí bolo najčarovnejšie. Ak vám Varanasí nič nevraví, tak vám v skratke vysvetlím. Určite registrujete rieku Gangu. Najposvätnejšiu rieku v celej Indii – matku všetkých riek. To, že sa tam ľudia kúpu, aby sa spirituálne očistili možno viete. A jedným z miest, kde preteká Ganga, je aj Varanasí. Varanasí je však samo o sebe posvätné miesto pre Hinduistov. Je zasvätené bohovi Šivovi a toto mesto sa spomína už v bájnej Mahabharate ako miesto, kde duša ukončí svoj cyklus reinkarnácie a dosiahne mokšu (nirvánu).

Spaľovanie som sa dočítala, že je pre Hindov rýchlejší spôsob reinkarnácie. Nakoľko je vám telo na nič a duša putuje ďalej, spália telo, aby sa rýchlejšie tieto časti oddelili. Ak ale budete spálení vo Varanasí, v takom prípade by ste mali dosiahnuť koniec cyklu reinkarnácie (samsáry) a teda dosiahnuť už spomínanú mokšu (uvoľnenie duše).

Z tohto dôvodu je Varanasí najznámejšie miesto pre spaľovanie. V meste je pozdĺž rieky vyše 80 ghatov, kde sa telá spaľujú. Zároveň sem však ľudia chodia aj počas života za očistou. Varanasí je v podstate ako Mekka pre Moslimov alebo Jeruzalem pre Kresťanov. Každý z veriacich by sem aspoň raz v živote chcel prísť. A pri 1,4 miliarde ľudí, kde cca. 85 % obyvateľstva sú Hinduisti, si predstavte ten nával každý deň. Ale o tom potom.

K čomu som sa chcela dostať je to, že pre Hinduistov je Varanasí najposvätnejšie miesto. A tú energiu a magickosť tam naozaj cítiť na každom rohu. Keď sme tam s Igorkom šli, veľmi sme sa obávali, že všade bude smrad, spálené telá, popol. Popravde, nič také som tam nevidela. Vo vzduchu cítiť santalové drevo, mŕtve telá tam vôbec nie sú len tak pohodené. Aj keď sme videli spaľovanie, mŕtvola bola zabalená v toľkých veciach, že sme v podstate nič nevideli.

Čo ale mňa dostalo je ich nočný rituál uzatvárania Gangy, tzv. Ganga aarti. Tento rituál trvá asi hodinu, je sprevádzaný tancom, spevom, zapaľovaním lámp a kadečím iným. Je tam milión ľudí, celé to tam žije a atmosféra vás doslova pohltí. Rituál viete pozorovať aj z lode.

Loď si však odporúčam nechať na ráno a zúčastniť sa vtedy východu slnka na Gange, čo je ďalší rituál, kedy sa ráno všetci kúpu v Gange – očisťujú svoju dušu. Vy sa pri východe slnka plavíte po Gange, zalieva vás nádherné oranžové slnko, ľudia sa kúpu, modlia popri ghatoch. Naozaj je to zážitok na celý život. A za mňa jeden z najčarovnejších, aké som zatiaľ v Indii zažila.

Magický Taj Mahal

Tak isto Taj Mahal. To je to moje šťastie, ktoré niekedy vyzerá ako nešťastie a v konečnom dôsledku sa to vyvinie na „once in a lifetime“ momenty. Bolo to tak v Kanade, keď som si myslela, že nikdy neuvidím jazero, o ktorom som snívala ešte pred príchodom do Vancouvru a stalo sa to aj v Indii, keď sme ráno o 4 alebo 3 vyrážali s Igorom na Taj Mahal. Vstávanie o takej skorej hodine nebolo úplne príjemné, navyše bola vonku búrka a pršalo.

Dúfali sme však, že v Agre, ktorá je autom vzdialená cca. 4 hodiny, by pršať nemuselo. Igor hneď v aute zaspal, ja som oka nezažmúrila a asi 3 a pol z tých 4 hodín sa modlila, aby sme cestu vôbec prežili, lebo tma a pršalo tak, že vodič nestíhal stierať. Napriek tomu samozrejme išiel asi 150km/h a to naše diaľnice v porovnaní s tými indickými sú vlastne príkladom dokonalosti. Auto nadskakovalo, všade okolo nás blesky, hromy a 90 % času pole. Našťastie sa pri konci cesty počasie umúdrilo, ale o východe slnka na Taj Mahal sme mohli len snívať, lebo bola dosť veľká hmla. Navyše jemne celý čas poprchalo aj tam.

Keď vojdete do mesta Agra, poviete si, že nie je možné, že v tak hnusnom meste, kde chodník je luxus nie zrovna často prítomný, môže byť niečo tak nádherné ako Taj Mahal. Ešte aj keď vás auto vyloží na parkovisku pred cestou, ktorá vedie ku komplexu, nie ste presvedčení, že vás vodič neokašlal a že ste správne. Akonáhle sa vynoria biele tváre, teda my, nahrnú sa na vás Indovia – samozvaní sprievodcovia. Dostali sme radu ich ignorovať a ísť len pešo asi pol kilometra rovno a potom sú tam už brány do komplexu, kde si kúpite lístok. Ten si viete ináč kúpiť aj online vopred – to jednoznačne odporúčam, aby ste už nemali starosti.

Indovia vám od sprevádzania, po jazdu rikšou, cez magnetky a kvety ponúkajú kadečo. Ignorovať ich jednoznačne nie je ľahké. Vravím z vlastnej 3-násobnej skúsenosti. Ale prvý krát je prvý a oni to vidia. Vidia tú nejasnosť, nerozhodnosť a neistotu vo vašich očiach. A je len na vás ako sa s tým vysporiadate. Najlepšie je, že sa konečne dostanete do areálu, už si myslíte, že je to OK a zrazu začnú otravovači, ktorí vám za lacný peniaz radi poradia ako a kde sa správne odfotiť. Alebo sa s vami chcú oni neustále fotiť, v tomto prípade aspoň bez nároku na honorár, ale je to popravde otravnejšie ako tie ich nevyžiadané rady.

Zas som sa ale nechala zviesť od hlavnej myšlienky. Konečne sme teda došli do komplexu, kde bolo už menej otravovačov. Bola ale celkom hmla, jemne poprchalo a my sme celkom smutne kráčali k Taj Mahalu. Očakávania boli veľké, ale vyzeralo to, že osud nám nepraje.

Potom, sme sa ale dostali k bráne, kde sa prvýkrát na konci jemne začala črtať obrovská nádherná stavba Taj Mahalu a vtedy sme zostali bez slov.

Hmla nakoniec len pridala mysteriózny opar celej situácii a obaja sme uznali, že dodal momentu svoju magickosť. Navyše sme mali perfektné fotky, lebo veľa ľudí v takomto počasí a v pondelok, našťastie, nebolo.

Keď som potom bola ďalšie dva razy v Agre, počasie bolo nádherné, ale o to horší zážitok to bol. Už okolo 10 začínalo byť neskutočne teplo, v areáli moc veľa tieňa nie je. Milión Indov je samozrejme súčasťou tohto zážitku a vy si v takom prípade Taj Mahal vôbec neužijete. Preto ja osobne hodnotím náš upršaný zážitok oveľa lepšie, ako tie nasledujúce „dokonalé“.

To boli moje dva čarovné momenty, kedy som si Indiu zamilovala.

Šialená India a jej dopravné prostriedky

Je však ďalších 50, ktoré vás v dni vytočia. Doprava v Dillí je proste šialenstvo. Každý povinne trúbi a vás už po 10 minútach v aute bolí hlava.

Tuk-tuk má niekedy svoje čaro

Ak si vezmete tuk-tuk, ktorý je jednoznačne zážitok, najprv musíte zjednávať. To ja osobne neznášam kdekoľvek na svete. Keď už si nejakého vybavíte, po 10 minútach v tuk-tuku neprídete len ohučaní, ale aj s rozfúkanými vlasmi. Navyše ste ľahším terčom pre pocestných „predávajúcich“ otravovačov. Za mňa bola „najlepšia“ cesta tuk-tukom, ktorú ja hodnotím ako hororovú, ale Ignor ako skvelú – dokonca dal aj tringelt vodičovi za zážitok.

Bola to cesta, ktorú sme taxíkom šli predtým už viac krát. Zrazu nás tuk-tuk bral úplne inou cestou a teda hneď prvé pochybnosti u mňa nastali, či nás ten nevedie niekam do slumov. Keď už bola cesta okay, vodič si to šinie o život, prešmyčkováva sa popri autách, autobusoch a zrazu hop, v ceste tri kravy a do jednej sme skoro narazili. Jemne ma myklo, musím povedať. O 5 minút na to ideme pomalšie v zápche, vidím, že nejak blízko nás je autobus a zrazu šup, nejak nami nadhodilo. Igor si myslel, že sme len prešli cez nejaký výmol, ale nie, do nás jemne narazil autobus a tak nás trošku nadhodilo :D. Dnes sa už na tej ceste smejem, ale teda naozaj mi nebolo všetko jedno v tom čase.

To sú momenty, keď sa vraciam k citátu „Nie je dôležité, či sú zážitky pozitívne alebo negatívne, hlavne že sú intenzívne“. Lebo tie intenzívne si vždy zapamätáte 😀

…ale aj lietadlo má v Indii vlastný svet

Cesta lietadlom bola tiež zaujímavá. Leteli sme z Goa späť do Dillí. Lietadlo plné Indov, len naša jedna rada sme boli my. Lietadlo ešte ani nevzlietlo a vrava tam už bola ako na sobotňajšom rínku. Všetci cez všetkých kričali, rozprávali sa medzi sebou, ako keby sa celé lietadlo poznalo. Jedna veľká rodina. Keď už bolo možné odpútať sa vo vzduchu, začali sa Indovia premiestňovať. Zrazu na dvoch sedadlách sedelo 5 ľudí, rozbaľovali si vlastnoručne robené lepeňáky, hrali sa v uličkách, ďalej po sebe pokrikovali a ja som sa zamýšľala, či som v školskom autobuse na triednom výlete. Lebo presne tak to vyzeralo. Po dvoch hodinách v lietadle sme všetci 5ti vyšli takí ohučaní, že nás prešla chuť rozprávať sa aj medzi sebou.

Zvieracia ríša od A po Z

Hluk je jednoznačne vec, na ktorú si v Indii zvyknúť musíte. Minimálne v Dillí je všadeprítomný. Tak isto ako všadeprítomné kravy. Z prvej, druhej aj tretej kravy na ceste sa tešíte, lebo je to veľmi bizarný pohľad. Štvrtá, piata už tak zaujímavé nie sú. Dvadsiata, tridsiata už nestojí ani za otočenie hlavy.

To isté so psami. Tých je ešte viac ako kráv. Nájdete ich polihovať všade. Okrem Taj Mahalu, čo je asi jediné miesto bez smetí, kráv a psov, sú všade. Na Humajnovej hrobke, v obchodnom centre, na nákupných uliciach, vedľa cesty, prebehujú cez cestu, v parkoch, na výstavisku, príp. ich nájdete len tak stojac na autách. Netreba sa ich však báť. Sú plnohodnotnou súčasťou mesta. Nespravia vám nič, zvyčajne len ležia niekde a tak ich proste obídete alebo prekročíte.

Moja zbierka – psy Indie

A potom je tu realita

Na čo si musíte zvyknúť, sú aj smeti a otravovači. Ignorovať treba obe spomínané. Keď ukážete akýkoľvek záujem, aj negatívny, ťažko sa ich zbavíte. Preto sú pre mňa otravovači ako duchovia. Nevenujem im nijakú pozornosť. Ťažšie je to len s deťmi, ktorým ignorácia nič nevraví, ale za to im peniaze ani nič iné dať nemôžete, lebo aj tak to putuje do rúk niekomu úplne inému. Pozrite si keď tak film Milionár z chatrče. Detí vám v Indii jednoznačne bude ľúto, ale takisto postihnutých a zmrzačených ľudí. Je to však vec, ktorú neviete nijako ovplyvniť. Nikdy nevyzbierate všetky smeti z cesty, keď je za vami ďalších 300 tisíc alebo v prípade celého okresu Dillí 16 miliónov ľudí, ktorí ten bordel ďalej šíria. Rovnako nezachránite všetkých ľudí z ulice, keď asi polovica obyvateľstva žije v chudobe.

Práve preto je India zložitá. Je plná kontrastov. Na jednej strane máte nádherné miesta, bohatstvo také, aké si ani predstaviť neviete a potom ľudí, čo žijú pod mostom a nemajú nohy. My sme napríklad išli jeden deň do veľkého nákupného centra, ktoré je spojené z troch častí – z troch nákupných centier, kde každé má svoje meno. Dve časti sú úplne obyčajné, to si môžete predstaviť ako jemne zanedbanejší Aupark a potom prídete do tretej časti, kde je všetko zlaté, mramorové, každý druhý Ind je ovešaný 20 tašky značiel Gucci, LV, prípadne Hermès. Vonku ich vyzdvihujú Rolls-Royce so súkromnými šoférmi a vy sa za 5 sekúnd cítite ako v úplne inom svete. Zrazu je to taký Dubaj.

Incredible India

Jednoznačne ale India je zaujímavé miesto. Každý koho som počula o nej hovoriť, aj scestovaní ľudia ako Travelistan, vám povedia, že India je niečo úplne iné a zážitky tam sú jedinečné. Je to veľmi špecifická krajina a určite by mala byť na zozname každého z vás. Už len pre tú srandu. Lebo Indiu ťažko popísať a každý si z nej odnesie niečo iné – iné nepochopiteľné zážitky.

Mne napríklad presne dnes vyhodil spomienku Instagram, že takto pred rokom sme s Igorkom boli vo Varanasí. Mieste, kam neverím, že sme sa dostali, nakoľko keď som tam prvýkrát v Indii chcela ja ísť, Igor to rozhodne zamietol a povedal, že on radšej zostane v Dillí a nepocestuje nikam. A potom o rok sme si to otočili a zrazu som ja dostala rešpekt pre tým mestom a Igor nástojčil, že tam musíme ísť. Nakoniec to bol jednoznačne „once in a lifetime“ zážitok, ktorý neľutujem vôbec.

Popravde som aj rada, že som tam bola až na tretiu indickú návštevu, lebo ako povedal Travelistan, India je taká stredná škola cestovateľa. Nemôžete tam ísť len tak, bez nejakých skúseností. Najprv treba pocestovať normálne krajiny, až ostrieľaný cestovateľ zvládne Indiu. Za vysokú školu cestovateľa označil vojnové oblasti ako Afganistan, niektoré časti Afriky a pod, takže si viete predstaviť, že tá stredná škola zas až taká pohodička nie je, keď ďalší stupeň je Irak napríklad :D.

Old Delhi – moje „obľúbené miesto“

A ja tak hodnotím Varanasí. Varanasí je už minimálne stredná škola v rámci Indie. Najprv sa musíte aklimatizovať. Skúsiť si napríklad Old Delhi. Staré mesto v Dillí, ktoré je tiež samostatná kapitola indického zážitku. Lebo práve tam Simona začala prehodnocovať Indiu po prvýkrát. Keď sme sa 30 minút nevedeli zbaviť jedného Inda – tiež samozvaného sprievodcu, kde sme robili čokoľvek odmietali, ignorovali, ale aj tak sa nedal. Potom sme došli konečne na trh, kde som chcela kúpiť korenia a keď som ten trh uvidela, rozmyslela som si kúpu veľmi rýchlo.

Moja blonďavá hlava tam svietila o sto šesť. Pohľadom mám pocit, že som bola znásilnená asi tak 150 krát. Nevedeli sme sa tam predierať chvíľami medzi Indami. Bol tam znova hluk, milión vnemov, nad vami a pri vás všade skáču opice. Každý vám niečo ponúka. Deti vás chytajú za ruku, len aby sa vás dotkli. Všade sú káble, rikše, psy a neviem čo všetko iné.

A ak toto prežijete a nestratíte sa v spletiach uličiek starého Dillí, je šanca, že si Indiu obľúbite. Len jej treba dať aj druhú šancu, lebo láska na prvý pohľad to asi nebude.

Galéria – kúsok z Indie