Prečo je Marakéš mojou nočnou morou

Maroko bolo už dlhšie na mojom wish liste krajín, ktoré by som chcela navštíviť. Jediným dôvodom a v podstate aj jedinou vecou, ktorú som si v tej dobe s Marokom asociovala, bolo námestie Jemaa-el-Fna v Marakéši. Nič viac som si o Maroku nezisťovala, len som vždy narazila na nejakého food blogera, ktorý sa rozplýval nad jedlom na tomto konkrétnom námestí. Pre mňa je odporúčanie pár foodie ľudí dostatočným dôvodom na návštevu krajiny 😀 Aj do Vietnamu som sa v podstate najviac tešila kvôli jedlu a na Izrael som takto nalákala moju sestru.

Veľa ľudí sa na nás smeje, ale my proste jedlo zbožňujeme a väčšina našich tripov sa okolo jedla točí. Niekedy menej, inokedy viac, ale vynechané nikdy nie je – vždy sa snažíme jesť lokálne a neobmedzovať sa. A takto vznikol aj sen ísť do Marakéšu.

Potom stačil už len jeden krok – Ryanair, ktorý tam začal lietať z Bratislavy a letenky hneď boli kúpené.

Musím sa priznať, že do Marakéšu som sa veľmi tešila. Úžasné jedlo, zaujímavá krajina. Navyše to bolo prvýkrát, čo moja noha mala vstúpiť na africkú zem.

No čo viac môže žena chcieť?

Táto konkrétna žena nechce nič viac, práveže zistila, že jej stačí menej, a to najmä v oblasti exotiky 😀

Vysvetlím.

To je tak, keď sa niekam tešíte bez toho, aby ste si plne uvedomili, kam idete 😀 Stačilo mi otvoriť si prvé bedekre a začať čítať blogy o Marakéši a moje nadšenie prerástlo do hrôzy. Dôvod? Hady.

Väčšina ľudí, čo ma pozná, vie, že z hadov mám extrémnu fóbiu. Mne ani nevadí ich jedovatosť, ako to, aké sú to divné tvory, bez nôh, divne sa pohybujúce. Sú proste nechutné a mňa desia. A viete, čo vám povie každá cestovateľská stránka o Marakéši? Že okrem „dobrého“ jedla, je Jemaa-el-Fna špecifická ešte jednou vecou. Zaklínačmi hadov.

Tí tam vysedávajú celý deň a zaklínajú si tie svoje nešťastné zvery. Čo by možno nebol ani až taký problém – však pozerať sa nemusím. Ale kedže existujú ľudia, ktorí za fotku s touto príšerou zaplatia, tak miestni to využívajú a keď vidia turistov, môžu sa na nich s tým nešťastníkom rozbehnúť, „hodiť“ im ho okolo krku, že či nechcú fotku 😀 A toto keď som si prečítala (nie na jednom blogu), tak som sa skoro rozplakala, že čo som to spravila 😀 A to bol počiatok nášho tripu ešte pred jeho reálnym začatím 😀

Napriek tomuto som sa naďalej do Maroka tešila, aj keď chvíľami ma premkýňali pocity hrôzy. Pomaly sme cestu plánovali, dohadovali sa, čo všetko chceme vidieť až nastal deň nášho odletu.

Na výlete sme boli 6ti. Celkom sme aj boli dobrá skupina až na pár vecí, kde sa naše záujmy, prípadne fóbie, neprelínali 😀 Ale všetko sme nejak vyriešili.

Do Marakéšu sme odlietali v polovici januára. Tam nás v podstate čakalo krásne počasie. Na to, že je to Afrika, som si počasie predstavovala teplejšie. Ale zas povedzme si pravdu, január, plus je to Afrika severná, takže tak. Väčšinu času sme však mali okolo 15 stupňov a slnko. S jarnou bundičkou a šálom som v pohode prežila.

Víza ani očkovania do Maroka nepotrebujete. Potrebujete však pálenku 😀 A čierne uhlie! (ale k tomu sa ešte dostanem :D).

No, dorazili sme teda do Marakéšu, vysmiati. Ešte predtým ako sme tam vycestovali, sme si veľa čítali. Traja z nás boli dokonca na prednáške jedných travel blogerov a vďaka tomu sme očakávali horibilné veci.

V prvom rade sme všade čítali, ako strašne ľudia odrbávajú a že keď sa stratíte, nemáte sa ich pýtať na cestu a už duplom sa nimi neriadiť, keď vám dávajú rady bez toho, aby ste o ne žiadali. Počuli sme hrôzostrašné príbehy, o tom ako je Medina (staré mesto) bludisko bludísk, v ktorom sa nikto nevymotá, žiadne mapy tam nefungujú a miestni vás len ešte viac zamotajú a potom si ešte za to vypýtajú peniaze. Rovnako sme sa obávali cesty späť a letiska, nakoľko prechod ním, že vraj môže trvať aj 5 hodín. Tak takto. Nestratili sme sa, nikto nás neodrbal a na letisku sme nemali, čo robiť, lebo sme prišli tak skoro, že ani len zachekovať sme sa nevedeli 😀 Ale je možné, že len my sme toto šťastie mali.

Šťastie nás však opustilo pri iných veciach. Ak sa do Marakéšu chystáte, je pár vecí, na ktoré narazíte na každom blogu ako must see.

Marakéš z rýchlika

Jemaa-el-Fna je skloňované pre svoje jedlo.

Medina je známa nádhernými uličkami plnými suvenírov a maličkostí, ktoré potešia každého zberača memorabílií.

Na fotkách každého nesmie chýbať Kotubia – veža nachádzajúca sa v podstate kúsok od konca námestia Jemaa-el-Fna.

Ďalšou must zastávkou pre milovníkov módy a pre milovníkov instagram fotiek je jednoznačne YSL múzeum a záhrady (Jardin de Majorelle).

Instagrameri, ale aj obdivovači marockej architektúry, určite zaplesajú aj v Bahia Palace a Musee Dar si Said.

Pár blogov vás upozorní aj na Le Jardin Secret. A to je asi tak všetko.

Nehovorím, že v Marakéši nie je viac vecí k videniu, ale toto sú zastávky pre first time visitors. A to boli aj naše zastávky. Samozrejme, bavíme sa len v rámci Marakéša. Lebo zvyčajne, keď tam niekto ide, tak si nájde čas aj na výlet do púšte. Tieto výlety sa ževraj robia na deň alebo na tri. Čo som však googlila, ten na deň, 90% ľudí zatracovala, že to bolo úplne zbytočné a že odporúčajú dať si ten trojdňový trip – a to sme my už nestíhali, keďže celý náš výlet mal len necelé 4 dni 😀 Je veľa výletov, ktoré sa z Marakéša dajú vymyslieť, my sme však neabsolvovali žiadny, lebo sme sa nejak nevedeli dohodnúť 😀 Nevadí. Aspoň sme si viac „užili“ Marakéš.

A teraz poďme k tomu, prečo som už dva krát použila „“ a prečo aj názov tohto článku hovorí o nočnej more. Lebo nie, nebolo to len tými príšernými zvieratami.

S odstupom času tento výlet nehodnotím úplne najhoršie, ale ani zďaleka najlepšie. Neradí sa medzi moje top asi v ničom momentálne a už vôbec nie v jedle, ktoré malo byť prímom tohto výletu. Možno to bolo aj našimi veľkými očakávaniami, neviem.

Jemaa-el-fna

Keďže na Jemaa-el-Fna som sa veľmi tešila, išli sme tam hneď prvý večer. Ak máte fóbiu ako ja, tak vás hneď poteším, časť s jedlom je inde ako časť s nešťastnými tvormi.

Rovno sme teda šli za jedlom a už vtedy to začalo. Jakmile sme sa k tejto časti priblížili – my, biele tváre, miestni sa nás doslova vrhli. Z každej strany, z každého stánku, ako sme prechádzali, sa na nás hádzali, obkľučovali nás s tým, že si máme pozrieť ich menu a posadiť sa k nim. Ak sme sa snažili slušne odmietnuť, niektorí nás dosť „slušne“ poslali kade ľahšie. Po asi 30 minútach tohto brutálneho obťažovania sme si niekam sadli už len preto, aby nás nechali na pokoji. Objednali sme si pár jedál. Všetko to vyzeralo byť také menšie misky so zeleninou, kus kusom a tajinom a pod. Strašne ťažko sa s nimi dohadovalo a dosť nás miatli aj objednávky. Seriózne sme už nevedeli ani čo sme poriadne objednali, ale podľa cenníka nás to vôbec nemalo vyjsť toľko, koľko nás to vyšlo. Napríklad, namiesto jedného tajinu nám veľkoryso doniesli 6 menších tajinov. Samozrejme, nám ich aj veľkoryso 6x zarátali. Navyše, top topov, jedlo bolo veľmi priemerné, nudné a asi aj moja babka by spravila lepšie marocké jedlo, keby jej dám recept. Strašne sme boli vytočení z celého jednania, prístupu, tlaku, ktorí na nás všetkých vyvíjali a proste všetko zle.

Ja nehovorím, že tam nemôžu byť fajn prevádzky. Neviem. Za ďalšie tri dni som sa tam už nikdy na jedlo nevrátila, lebo ak každý food bloger povie, že jedlo na Jemaa-el-Fna je famózne a nešpecifikuje žiadny zo stánkov a teší sa pri každom, tak očakávam, že jedlo bude dobré všade, aj keby mám zaňho zaplatiť viac ako inde. Ale toto ma tak brutálne sklamalo, že sa tam odmietam vrátiť. Ale to je možno len môj zážitok. Už len to brutálne obťažovanie mne osobne pokazilo chuť do jedla, lebo tak otravných ľudí som zažila ešte možno na trhoch v Dubaji a dodnes mám na to rovnako ťažké srdce. Tam som tiež prvýkrát zažila, že hádzali na nás šály, aby sme si ich kúpili, ťahali za ruky a podobne a to ja neznášam. Kričte po mne, čo chcete, ale bez dotykov a bez obťažovania. To neznesiem. Takže Jemaa-el-Fna a dubajský Gold Souk u mňa, bohužiaľ, skončili :D.

Po tomto fiasku sa ešte moji spoluputovníci chceli prejsť po druhej časti námestia, ale to som sa ja bála. Kamoši teda šli, ja s Ignorom, ktorý moju fóbiu zdieľa, aj keď trochu iným spôsobom, sme šli na ubytko. Asi po pol hodine za nami došli aj ostatní a pozitívna správa pre všetkých bojazlivcov – po západe slnka zaklínači odchádzajú, a námestie sa stáva bezpečným.

Cez deň však nie 😀 Čo sa nás týka, bývali sme tak, že sme často museli prechádzať okolo alebo cez toto nešťastné námestie. Minimálne som nepočula, že by na nás niekto tie nešťastné tvory chcel hodiť. Či sa k nám blížili s týmto úmyslom, neviem. Mňa musela Dominička vodiť okolo námestia za ruku s tým, že ja som pozerala len pod seba a ona viedla cestu 😀 Ak som šla priamo cez námestie, tak som zatvorila oči úplne a ako slepec alebo lepšie povedané tupelo, som bola vedená cez neho 😀 Takže, čo sa dialo okolo nás, ja netuším a našťastie mi to nikto ani nepovedal. Možno vám to príde extrémne, ale to bol jediný spôsob, ako som bola schopná cez námestie prejsť 😀 Čo už so mnou 😀 Ale ak ste strachopud ako ja, tak aspoň máte riešenie 😀 Nešťastné tvory sa nachádzajú v podstate len na tomto kúsku. Teda také, ktoré viete, že tam určite sú. Či sa tam niekde nemotajú aj inde, ani nechcem vedieť 😀 Pre zachovanie mojej mentálnej stability, som si nahovorila, že nie 😀

Toľko k nášmu prvému úspešnému dňu.

Jedlo

Čo sa týka Mediny, tá je krásna, všetky tie uličky a obchodíky. Oveľa menej otravní predavači ako napríklad v Dubaji. Ak narazíte na nejaký random street food v Medine, bude sto krát lepší ako jedlo na Jemaa-el-Fna. Aj lacnejší. My sme presne toto zistili, keď sme videli, že väčšina miestnych jedáva tam a za povedzme euro v prepočte sme dostali úplne fajnú placku plnenú mäsom alebo plnenú žemličku.

Must je samozrejme výtečný džús z granátového jablka. Ten sme pili na litre. Za mňa najlepším a asi aj jediným skvelým zážitkom, čo sa jedla v Marakéši týka, bolo Mechoui Alley. To je taká mini ulička, ktorá sa zameriava na dlho dusené mäso (jahňacie). Robí sa v takých hlinených džbánoch alebo čo to je, v takých dierach. To keď sme vyškúšali, tak sme skoro odpadli – prvé naozaj exkluzívne jedlo a konečne niečo dobre dochutené. Čo je zaujímave, práve to mi v Marakéši dosť chýbalo – dobré dochutenie. Od Maroka som očakávala skvelé korenia a výborné chute a väčšina jedla, čo sme tam mali, bola skôr planá (v tomto bezkonkurenčne u mňa vyhrávajú krajiny ako Dubaj, Turecko či Izrael – bombasticky dochucujú nie len mäso, ale aj šaláty a iné prílohy).

Toto mäsko však bolo úžasné a to jednoznačne odporúčam. Nie je to úplne najgustióznejšie vyzerajúce jedlo, ale zalizovať sa budete určite.

Le Jardin Majorelle

Druhý deň sme my venovali Le Jardin Majorelle. Za mňa krásne miesto, avšak odporúčam ísť hneď na otvorenie, lebo čím neskôr, tým viac ľudí a to ich tam teda býva riadne veľa. Navyše, ak chcete vidieť aj múzeum YSL, pozrite si dobre otváracie hodiny a dni, kedy je čo otvorené, lebo záhrady sú otvorené každý deň, ale múzeum je v stredu zatvorené. Toto sme my nevedeli a ako na just sme prišli práve v stredu. Niektorí z nás – milovníci módy – sa tam potom na posledný deň vrátili, zatiaľ čo sa iní šli pomotať mestom. Ja som bola v druhej skupine, ale viem tlmočiť, že naši fashionisti boli nadšení, takže ak vás takéto veci zaujímajú, určite odporúčame návštevu 🙂

Ináč sú záhrady veľmi príjemné, viete si tam dať aj jedlo alebo kávičku. Ak nemáte tristo ďalších turistov, tak sa tam dá pekne stráviť čas a fotky tiež stoja za to 🙂

Bahia Palace a Musee Dar si Said

Našimi ďalšími zastávkami boli Bahia Palace a Musee Dar Si Said. Fotky budete mať nádherné z oboch miest. Väčší je Bahia Palace, ale aj oveľa viac komerčnejší. Pripravte sa preto na dosť turistov. Zároveň aj vstup doň je drahší.

Musee Dar Si Said bolo lacné jak facka a takmer nikto tam nebol. Myslím však, že stojí za to navštíviť obe tieto atrakcie 🙂

Le Jardin Secret

My sme sa zamotali aj do Le Jardin Secret. Je to príjemné miesto na posedenie. Je to však menší priestor a keby to nestihnem, tak si myslím, že by som o veľa neprišla.

Kauza mydelnička

Vtipné zážitky však máme z iných miest. Myslím, že jednoznačne najzapamätateľnejším zážitkom sú pre nás nákupy v Medine. Samozrejme, ako v každej krajine tohto druhu, pri nákupoch sa nevyhnete vyjednávaniu. Ja osobne vyjednávanie nemám rada, ale poznám ľudí, čo sa v tom vyžívajú. Tu sme boli skupinka ľudí, kde každého vyjednávacie schopnosti boli na inej úrovni. Navyše, mali sme dvoch, ktorí zastávali názor, že však je to chudobná krajina, treba im dopriať 😀 No okey… 😀

Presne takto vyzeral nákup jednej našej spoluputovníčky, na ktorom sa dodnes strašne smejeme. Naša Katuška si zaumienila, že si z Maroka chce priniesť lampu. A keď sme boli na mieste, tak sa jej aj strašne zapáčili, také medené vecičky a do wish listu suvenírov prišla aj mydelnička 😀

Prvá na rád prišla práve mydelnička. My sme čakali vonku. Ona si vnútri diškurkovala s predavačom asi 10 minút. Nakoniec šťastná vyšla, že aký super obchod spravila. Najprv sme sa tešili s ňou. Až kým nám nepovedala, že za v podstate pidi kúsok hliníka zaplatila v prepočte 15€ :D. Výbuch smiechu, ktorý nasledoval po oznámení jej „úspešného obchodu“ si neviete predstaviť :D. Smiali sme sa, že predavač príde domov a celý mesiac nebude musieť pracovať a podobné vtipy na jej účet padali až do konca výletu.

Aby toho nebolo málo, ku kauze mydelnička, sa pripojila kauza lampa, ktorá sa potom tiahla ešte pol roka 😀 Prečo? Lebo naša zlatá Katuška znova vychytala a kúpila u jedného z predavačov lampu. Akože, lampa bola fakt pekná a v podstate aj za „rozumnú“ cenu. Rozumnosť nákupu sme prehodnotili až potom, čo nám doplo, že v podstate zas kúpila len kus hliníka 😀

Tzv. „lampa“ bol len korpus. Nebola tam žiadna žiarovka, ale ani žiadny káblik, vodič elektriny nič. V podstate ako keby si doma zoberiete akúkoľvek prázdnu nádobu a chcete ju nasvietiť – bez elektriny to nepôjde 😀 Takto skončil ďalší úspešný nákup 😀 „Lampu“ sme potom doručili známemu, ktorý je elektrikár a všetky náležitosti dorobil, ale vtipnosť okamihu, keď sme zistili, že po mydelničke prišiel fail aj pri lampe, je na nezaplatenie 😀

Nepokojné brušká

Čo bolo druhou vecou, na ktorú nikto nezabudne, sú žalúdočné problémy. Ak si spomínate, bolo nás 6. Prvé dva dni sme všetci boli ok, ďalšie dva dni nám postupne ľudia „odpadávali“, lebo väčšinu času trávili na wc-ku. Musím sa priznať, že v deň, keď sme odchádzali, som už aj ja mala taký nejaký žalúdok na vode. Asi keby zostaneme ešte deň-dva, tak by som sa nevyhla problémom ani ja. Neviem fakt čim to bolo, lebo domácku sme sa snažili aplikovať 😀 Vo Vietname napríklad až po oveľa dlhšom čase na nás prišli problémy, ale v Maroku to malo celkom rýchly spád. Ak sa teda chystáte, určite odporúčam veľkú dávku čierneho uhlia, lebo takéto problémy vedia dosť znepríjemniť akýkoľvek výlet.

Bludisko Medina

Čo sa týka bludných uličiek v Medine, áno, sú zradné. Sú veľmi podobné a ak máte orientačný zmysel na nule, je možné, že sa stratíte. My sme našťastie mali v grupe Dominičku s nenahraditeľným zmyslom pre orientáciu – tá sa podľa mňa nestratí nikde 😀 Avšak, jeden večer sme predsa len trošku stratili pojem o tom, kde sme, ale Ignor promptne vytiahol maps.me a ani nevieme ako a z bludiska sme sa raz-dva vymotali. Takže ak idete do Marakéšu, nainštalujte si pre istotu aj maps.me, lebo je možné, že sa stratíte, ako všetci blogeri avizujú, ale nám táto aplikácia pomohla. Je ináč offline. Len je potrebné dopredu si stiahnuť mapu štátu aj konkrétneho mesta, kam idete.

Terasky majú svoje čaro

Čo mňa osobne na Marakéši dostalo, boli ich strešné terasy. Skvele využitý priestor, nádherné výhľady a keď to spojíte so západom slnka, nemáte čo stratiť. Aj my sme väčšinu, ak nie všetky večeri trávili práve takto. S mätovým čajom (a slovenským silnejším čajom :D) na teraske nášho hotela. Tam sme hrali hry, kecali a užívali si nádherné výhľady za zvuku opantávajúcich zvolávaní na modlitby :).

A aké sú moje pocity voči Maroku teraz?

Takto…robiť závery na základe štyroch dní, ktoré boli strávené v jednom meste, nemôžem. Určite by som sa do Maroka vrátila, keby tú možnosť mám. Popravde aj veľmi rada, lebo si myslím, že má oveľa viac čo ponúknuť, ako som videla ja. V Marakéši by mi však už asi stačil jeden alebo dokonca žiadny deň. A na Jemaa-el-Fna už jesť odmietam, nech si food blogeri hovoria, čo chcú :D. Určite by som však chcela vidieť ďalšie mestá, najmä Chefchaouen a Fez a jednoznačne by som chcela navštíviť Atlas a vidieť púšť. A keďže som fanúšik Game of Thrones, tak nemôžem zabudnúť na Ouarzazate 🙂

Maroko je však určite zaujímavou destináciou a pokojne by som ho na aktívnu dovolenku doporučila. Len možno choďte s menšími očakávaniami ako ja a ak zdieľate moju fóbiu, tak sa obrňte trpezlivými a chápavými spolucestujúcimi, ako som pri sebe mala ja a všetko dobre dopadne 😀

A na záver už tradične, ponúkam krátke videjko z nášho výletíku (ináč – myslím, že môj výraz v 00:50 hovorí za všetko :D)

Pôvodne napísané: 28.6.2020

Galéria Marakéš