Čo som okrem rozmočených hranoliek v Kanade (ne)jedla
Poutine. Ono už to slovo samotné proste neznie lákavo. Rozmočené hranolky. Tak ja popisujem kanadské národné jedlo 😀 ospravedlňujem sa všetkým Kanaďanom, ale ja som tejto „šmakocinke“ nevedela prísť na chuť aj napriek tomu, že som jej dala šancu asi 4 krát počas svojho pobytu.
A zas povedzme si pravdu, aj keď príde niekto žiť na Slovensko, tak nemusí jesť halušky každý deň 😀 A tiež to nie je jedlo, ktorému každý holduje.
Ako definovať kanadskú kuchyňu, to neviem dodnes. Je to taký mix všetkého (Amerika, Francúzsko, Čína, Vietnam) plus tie nešťastné hranolky. Záleží asi aj od toho, v ktorej časti krajiny sa nachádzate, lebo rozdiely sú extrémne. Už len z toho dôvodu, že západná časť je proste viac anglická a východná viac francúzska. A Vancouver je Ázia jak vyšitá. Nie nadarmo ho niektorí nazývajú Hongcouver 😀
Ja osobne som žila len vo Vancouvri a v jeho okolí som sa zdržiavala celý čas. Preto aj moje kulinárske zážitky pochádzajú z tejto strany Kanady. Čo som si ako prvé všimla aj v Kanade, aj v Amerike bolo, že všetko je tak trojnásobne sladšie. Seriózne, keď som si odhryzla zo Snickers v Kanade, tak som mala pocit, že sa mi rozpadnú v tej sekunde zuby 😀 Cukor bol všadeprítomný. Raz som napríklad chcela spraviť také zdravé paleo-cookies, ktoré robievam aj doma. Tak že idem kúpiť strúhaný kokos. Na Slovensku by mi ani nenapadlo pozerať zloženie, ale v Kanade som si už zvykla, že dajú cukor všade, kde sa dá. A „suprise, suprise“ na obale takmer každého strúhaného kokosu na mňa vyskakovala informácia o pridanom cukre. Cukor nebol pridaný len v najmenšom balíčku kokosu, ktorý som našla a ten na sebe, samozrejme, hrdo písal „BIO“ a aj jeho cena bola dvakrát vyššia ako pri tých ostatných.
Ale to je vec varenia doma a nákupov. Ja som až tak veľa doma nevarila. Skôr som bola zvyknutá jesť v práci, prípadne vonku – nebolo to také drahé a popravde, nechcelo sa mi moc variť, keďže som zdieľala kuchyňu s ďalšími 8 ľuďmi. Jaj, a niekedy v polovici pobytu sme so spolubývajúcimi zistili, že máme v byte myš, ktorá veľmi rada chodila v noci do kuchyne, a vtedy som prestala variť takmer úplne, lebo som sa popravde bála aj spraviť si čaj v tej miestnosti 😀 Bola sranda, že pre Kanaďanov to bola úplne normálna vec, myš v byte. Nemyslím, že my Európania sme na niečo takéto zvyknutí, takže ma to celkom zobralo. Jedna vec je myš na záhrade alebo v dome, ale v byte…
No čo už, každá krajina má niečo svoje. Vo Vietname ma napríklad dostávali šváby pobehujúce kade-tade po ceste.
Ale späť k jedlu … po tejto chutnej téme 😀
Čo a kde teda jesť, keď sa ocitnete alebo žijete vo Vancouvri?
Kanadské národné jedlo
Odporučiť poutine vám musím aj napriek všetkému svojmu presvedčeniu, že je to v podstate hnusné jedlo 😀 Je to ich „národné jedlo“, a teda je potrebné ho vyskúšať. Poznám ľudí, ktorým to chutí, takže nikdy neviete, možno aj vy sa v tomto jedle nájdete. Jedným miestnym mi bola odporučená reštaurácii na Granville st. (medzi Nelson a Smith St.) – Smoke’s Poutinerie, kde je ževraj poutine najlepšie a musím sa priznať, že predsa len bolo jemne znesiteľnejšie ako inde. Pre mňa sú to však stále rozmočené hranolky s divným syrom na vrchu.
Nepredstavujte si poutine vôbec také, ako ich už viete nájsť aj u nás na Slovensku. Viem, že existujú prevádzky, ktoré túto „šmakocinu“ priniesli. Na Slovensku sa často poutine podáva s mäsom a hnedá omáčka u nás a u nich je niečo úplne iné. U nich je to strašne divne chutnajúca vec, ktorá mi nechutila ani keď mi ju dali na mäso. Tým pádom, keď som sa dostala do stretu tejto omáčky na hranolkách, kam sa mi omáčka vo všeobecnosti nehodí, tak chápete moje sklamanie. Navyše, v Kanade je na poutine vyhradený špeciálny hrudkovitý syr, ktorý málokto mimo Kanady používa. Pokiaľ viem, tak chalani z Crumpel´s Poutinerie, ktorý v Kanade žili sú možno aj jediní, ktorý na SR podávajú tradičné poutine aj s ich divným syrom (lokálna výroba, ale podľa tradičného kanadského receptu). Vylepšené poutine o mäso, klobásu, cibuľu alebo čo ja viem čo už nájdete aj v Kanade, ale znova – je to ako u nás s haluškami. Nájdete kadejaké variácie, ale originál je stále s ovčou bryndzou a tukovou slaninou. Rovnako aj originál poutine sú len hranolky s hnedou omáčkou a syrom.
Poké je srdcovka
Ale poďme na veselejšie témy. Poké. Ó, áno. Moja obľúbená vec. Okrem Kanady som zatiaľ mala poké len na SR, v Rakúsku a Maďarsku, ale zatiaľ to kanadské nič neprekonalo. Mojou naj naj naj top prevádzkou bol Pokérrito v centre DT (downtown) na rohu Nelson St. a Hornby. Skúsila som viac príchutí, ale v konečom dôsledku som prišla k záveru, že dve variácie tuniakového poké (jedno malo prívlastok Hawai a druhé už neviem) boli najlepšie. Vždy som si to dala s hnedou ryžou a výsledok úplne parádny. Poké som si v Kanade zamilovala a dodnes sa ho neviem dojesť 🙂
Niekto by ma možno za asociáciu poké a sushi najradšej zaškrtil, ale prenesme sa cez rozdielny pôvod a povedzme si pravdu, že základ – ryžu a surovú rybu – majú rovnaký.
Sushi sklamanie
A k téme sushi … pre mňa je toto jemne „bolestivá“ téma 😀 Na sushi som sa do Vancouvru strašne tešila. Každý mi hovoril, že sushi je tam mega, lebo je lacné a ryby sú čerstvé. Tak takto … druhá časť vety je pravdou. Sushi lacné je a ryby sú naozaj čerstvé – hlavne losos a krab. To sú vynikajúce veci. Btw, lososa sa nezľaknite, vo Vane majú nejaký iný druh ako u nás a jeho farba je niekedy megasticky oranžová, až tak nereálne :D. Ale prečo som zo sushi neodpadla? Lebo som v tomto smere náročná. Dávno, pradávno som mala šancu absolvovať rýchlokurz sushi s jedným z vtedajších sushimajstrov z reštiky Fou Zoo.
*táto reštaurácia je dodnes jednou z najlepších na SR, aj keď ja osobne tam už nechodím, odkedy odišli obidvaja kuchári, ktorých som ja tam obdivovala. Ak ste ako ja, viete teraz ísť do reštaurácie Iasai, ktorú vlastní jeden zo spomínaných obľúbencov.
Nie že by som jedávala sushi len kvality Fou Zoo alebo Iasai, zas nie som milionár. Vtedy som však pochopila rozdiel medzi dobrým a zlým sushi. A na Slovensku existuje mnoho prevádzok, ktoré robia sushi celkom cenovo prijateľné a stále veľmi kvalitné. Za to v Kanade je to trochu ináč. Lacného sushi bolo veľa všade, kvalitné ryby boli, ale prevedenie biedne – mojím najväčším problémom bývala veľkosť sushi (po čase som sa naučila pred objednávaním pýtať sa na rozmer rolky :D). Väčšina roliek v Kanade malo priemer ako moja dlaň – dodnes netuším ako to niekto má dať do úst na jeden krát. A ak to nedáte na jeden krát, tak sa celý kus rozpadne. Nedáva to žiaden zmysel. Ryža často bývala v sushi taká suchšia a tvrdšia, prípadne bez chuti. To znamená, že ryžu spravili moc vopred a potom ju dajme tomu celý deň používali, teda stratila štruktúru, ktorú mala mať. Ako keď si kúpite sushi v supermarkete, ktoré celý deň (dúfajme, že len jeden deň) leží v chladničke. Alebo teda bola ryža čerstvá, ale nevedeli ju správne dochutiť. A vrcholom nepochopenia pre mňa osobne boli fritované batáty vnútri v rolke 😀
Nehovorím, že som sushi prestala v Kanade jesť – predsa len, bola to lacná a rýchla verzia obeda/večere. Naučila som sa však:
- pýtať sa na veľkosť rolky, ak som skúšala niečo nové,
- držať sa roliek s čo najmenej ingredienciami (a čo najtradičnejšími),
- a čo je hlavné, našla som si tri prevádzky, ktoré mne najviac vyhovovali v zmysle pomer/cena/výkon (a poloha) a jednu jemne drahšiu, ale už takú lepšiu.
Prvú prevádzku som mala v DT, druhú v North Vane a tretiu pri mojom poslednom ubytku, v East Vane pri zastávke SkyTrainu (Rupert). Do prevádzky v DT som chodila najčastejšie – asi preto, že som tam najdlhšie aj žila. A už keď som tam nežila, stále som tam pracovala, takže vždy to bolo poblíž. Prevádzka sa volala Sushi Coen, bola to mini prevádzka, ktorú veľmi ľahko prehliadnete, ak neviete, že je tam a nachádza sa na Burrard St. kúsok od začiatku mosta Burrard.
Druhou prevádzkou bola reštika, kam ma zobral prvýkrát Miro a nachádzala sa v Nort Vane na Lonsdale Av. križujúcej sa s prvou ulicou (1st St. W). Prevádzka sa volá Mr. Sushi a jedlo majú fakt obstojné. Všade sa však treba pýtať na veľkosť rolky, lebo aj tu sa mi stalo, že z troch roliek bola jedna megalomanská. Ono, niektorí to vidia tak, že čím väčšia rolka, tak tým lepšie (lebo majú pocit, že za málo peňazí veľa muziky), ale mne to proste príde negustiózne a nesprávne – sushi nemá mať veľkosť lievancov 😀
Treťou prevádzkou, ktorú som objavila až neskôr a pre bežného turistu je aj úplne od ruky je prevádzka v East Vane, ktorá sa volá Sushi Holic (Google mi to z nejakého dôvodu našiel pod Sushi High – možno sa premenovali, netuším). Prevádzka sa nachádza len pár krokov hore od stanice metra Rupert Station alebo proste na rohu Rupert St. a E Brodway.
Posledná prevádzka je už aj viac komerčná – ceny sú tam jemne vyššie ako u ostatných spomenutých, no sushi je tam na úplne inej úrovni. Prevádzka sa volá Green Leaf Sushi, a jej najväčšou zaujímavosťou a lákadlom je tzv. aburi oshi. Aby som bola schopná to vysvetliť, musela som si aj ja sama o tom načítať.
Čo to teda znamená? Aburi je spôsob, kedy ryba nie je surová, ale opálená ohňom a oshi je v podstate „stlačené“ sushi – teda také kocečky/štvorčeky/obdĺžniky sushi si predstavte. Oshi sushi je pôvodom z Osaky a len táto samotná príprava má mnoho svojich variácií, kde sú rôzne sushi vrstvené a čo ja viem čo. Ale aby som sa nezamotala – aburi sushi je v podstate spojenie dvoch vecí a vo Vancouvri má očividne veľký úspech. A musím sa priznať, že aj mňa toto sushi veľmi prekvapilo a veľmi mi chutilo. Hlavne mali také „funky“ príchute – jeden kúsok dokonca chutil skoro až ako pizza 😀 Ja viem, pred chvíľou som hejtila batáty a teraz tu idem prezentovať talianske sushi 😀 ta, čo vám poviem … ženy 😀
Inak, aby ste pochopili, prečo sushi vo Vancouvri nie je až také dobré. Mne to doplo tiež až neskôr. Väčšina ázijskej populácie Vancouvru nie sú Japonci – sú to Číňania. Rovnako je celkom veľká menšina aj Kórejcov. To nie sú krajiny, ktoré vedia sushi robiť 😀 Bohužiaľ, ale je to tak. Nič proti, ale nie každá ázijská krajina vie robiť sushi. Tak ako ani my Slováci nemusíme vedieť robiť skvelú pizzu, len za to, že sme Európania. A práve v Číne som videla také veľké sushi a práve u Číňanov na Slovensku som sa tiež s takým veľkým sushi stretla, takže … niečo za tým asi bude.
Pho – po japonskom sklamaní, prichádza aj vietnamské
Pri Ázii ešte zostanem a jemne aj pri hejtení. Presuňme sa do Vietnamu a poďme si rozobrať pho. Budem teraz veľmi subjektívna, ale ja proste milujem pho na Miletičke. Je asi najlepšie, aké som kedy jedla.
Ale je iné ako vo Vietname. Na druhej strane aj to kanadské je iné. Vietnamské pho by som možno kvalifkovala niekde medzi slovenským a kanadským. Dokonca som mala spolubývajúcu Vietnamku vo Vane a aj ona sama priznala, že pho takto chutiť nemá. Podobnú debatu som mala aj s mojím susedom, ktorý bol z Japonska, a tak som sa ho pýtala na názor na sushi v Kanade a tiež mi potvrdil môj názor, že to má od japonskej reality veľmi ďaleko.
Ale späť do Vietnamu. Kto nevie, pho je v podstate mäsový vývar s ryžovými rezancami a kopec bylinkami. Je to oveľa sviežejšia verzia nášho vývaru, ľahšia. Musím sa priznať, že aj ja som bola ignorant a myslela som si, že keď má Vancouver veľkú ázijskú populáciu, musí tam byť pho bohovské. Tiež som to nedomyslela, lebo tých Vietnamcov tam zrovna veľa nie je (teda v porovnaní s Číňanmi sú úplne zanedbateľnou menšinou). Pho ma ale brutálne v Kanade sklamalo. Nebolo vôbec také svieže a popravde až jemne nasladlé. Dala som šancu pár prevádzkam – v jednej, kam ma zobral Miro v North Vane to bolo také zlé, že som ani nedojedla. V podstate som ani nezačala jesť, lebo bolo pre mňa až hnusné. Ale objavila som dve obstojné phočká, jedno znova v DT (to mi bolo schválené aj vietnamskou spolubývajúcou 😉 ) a druhé v Kitsilane. Prvou reštikou je Pho Goodness priamo na Davie St. (medzi Thurlow a Bute) a druhým je Mr. Red Cafe na W Broadway križujúcej sa so Stephen St.
Do Pho Goodness som chodila potom často, lebo som to mala kúsok od bytu aj práce a osobne som mala strašne rada aj ich jarné rolky, letné rolky alebo kura na citrónovej tráve, takže aj keby phočko neulahodí, určite odporúčam vyskúšať aj iné jedlá.
Pre zmenu prejdime teraz k pozitívnejším info. Stále zostávam v Ázii a pri polievkach, ale vraciam sa späť do Japonska – k ramenu.
Ramen to zachránil
Ramen som predtým jedla len v Číne a na Slovensku. Napriek tomu, že napríklad ramen vo Fresh Markete je skvelý, nedá mi dopustiť na najlepší kanadský ramen (znova nachádzajúci sa v centre) – Kintaro Ramen. Reštika je na Denman St. kúsok od rohu s Robson. Znova je to mini prevádzka, avšak všimnete si ju, lebo zväčša tam stoja zástupy ľudí. Mne sa zvyčajne podarilo vychytať čas, že som čakať nemusela, ale pár krát sa mi stalo, že som si polhodinku vonku počkala. Vždy to však stálo za to.
Výber jedla v Kintare vyzerá tak, že si najprv zvolíte základ, či chcete shoyu, shio, miso alebo spicy garlic (mne chutí len shoyu a miso – ale to sú moje preferencie vo všeobecnosti). Čo sa mi však páčilo, dalo sa vybrať aj či chcete vývar slabý, stredne silný alebo silný (medium bol podľa mňa naj – však zlatá stredná cesta). Zároveň ste mali možnosť na výber či chcete mäso chudé (lean) alebo tučné (fat). Ja som 90 % času fungovala na shoyu ramen medium lean a nikdy som sklamaná neodchádzala. Navyše, ak vo Vane žijete dlhšie – majú aj vernostnú kartičku (milujem vernostné kartičky :D) a za 5 pečiatok môžete dostať zadarmo porciu gyoz a za 10 pečiatok máte zadarmo 1x ramen. Čo je najlepšie, pečiatky nedostanete za návštevu, ale za množstvo nakúpených ramenov. Takže ak ste dvaja a máte jednu kartičku, hneď pri prvej návšteve dostanete dve pečiatočky – jéj.
Chicken wings len u Jacka
Ďalšie čo Kanada alebo minimálne jedna vancouverská prevádzka robí bombasticky sú krídielka. Ó, áno. Najlepšie krídelka, aké som kedy kde jedla. Nie je to vec Kanady, ani Vancouvru ako takého, je to jedna prevádzka – Jack Lonsdale’s Public House v North Vancouvri (na Lonsdale Av. križujúcej 15th St.). Každý utorok navyše mali happy hour na krídelká, čo znamenalo, že ste dostali myslím 10ks za 6 CAD – čo je neskutočne dobrá cena. Sú to také menšie krídeločká, ale práve preto asi boli také dobré, lebo boli perfektne upečené zvnútra aj zvonka. Na výber máte z 12 rôznych „príchutí“, z toho 6 je „mokrých“ (teryiaki, med,…) a 6 „suchých“ (kayenské korenie, grécke korenie,…). Dodnes snívam o týchto krídelkách a keby idem do Vancouvru, tak jednoznačne nevynechám ich návštevu. Ako bol rok dlhý a ja som už dávno ani nebývala, ani nerobila v North Vane, stále sa našiel utorok, keď sme tam s kamošmi na krídla prišli. Stálo to aj za hodinu cesty busom :D.
začiatok indickej lásky
Tretia vec, ktorú som si práve v Kanade obľúbila bolo indické jedlo. Viacero reštík ho robí veľmi dobre. Mojou obľúbenou prevádzkou bola reštika Indian Fusion Restaurant (nachádzajúca sa znova v North Vane na Lonsdale Ave. medzi 20. a 21. ulicou). Krevetová masala s bazalkovo cesnakovým naanom bolo moje top. Ale najlacnejšie to zrovna nebolo. Takáto večera ma vyšla aj 25 – 30 CAD.
Lacnejšia verzia bol Palki Restaurant (Na 15 St E križujúcej sa s Lonsdale Av.). Tu hlavne bola možnosť prísť v niektorých časoch na „All you can eat“. Nebolo to úplne zlé, ale mne proste viac chutilo v Indian Fusion. Potom sme ešte skúšali s Paťom jednu reštiku v East Vane na Commercial Dr. a tam mi tiež chutilo – Siddhartha’s Indian Kitchen (je to na rohu Commercial Dr. a McSpadden Ave.)
Kanadská klasika musí byť – Timmies
Ďalšou vecou, ktorú nespomenúť by bol hriech je Tim Hortons. Sieť je pre Kanadu špecifická, lebo aj jej pôvod je kanadský a to by nebola Kanada, keby jej zakladateľom bol niekto iný ako bývalý hokejista menom Tim Horton.
Timmies, ako volajú túto sieť Kanaďania, nie je zrovna reštauráciou, je to fast food reťazec s fokusom na kávu a doughnuty. No a tie doughnuty… 😀 Wow. Mojím obľúbeným bol najviac kanadský – maple syrup glazed s vanilkovou či akou plnkou. Neviem ako to robia, ale ich doughnuty milujem. Raz za čas som tam skočila aj na bagel s creem cheesom, lebo bol mega lacný. Káva mi u nich nechutila, ale káva v Kanade vo všeobecnosti je samostatnou smutnou témou zlyhania gastronómie 😀 (teda ak ste fanúšik dobrého espressa). Ak máte radi čo najväčšiu vodovú kávu, tak Amerika a Kanada sú vašou destináciou.
Milovníci kakaa pozor
Keď už o sladkom … fanúšikom kakaa a wafiel odporúčam Cacao 70. Po Vancouvri majú viacero prevádzok (3 – 4) v rôznych častiach mesta. Ja som bola len v tej na Denman street. A síce čokoláda s marschmellows bola veľká vec, ešte keď si do toho môžete namáčať jahody, brownies, wafle a banány, ale ja osobne viac holdujem slaným veciam, takže raz mi tam stačilo ísť.
Porchetta nadovšetko
Pri tom mi napadá niečo, čo som, bohužiaľ, objavila až na konci svojho pobytu, a to prevádzka Meat&Bread. Práve tu som objavila úžasný sendvič z porchetty. Čo bolo pre mňa naj top, sendvič obsahoval aj povestnú křupavú kôrku, a tým pádom u mňa vyhral 😀 Viac mi k šťastiu netreba 😀
horúci pes po ázijsky
Pri sendviči mi napadá ešte jedna kuriozitka, a to Japadog. Japadog je vlastne hot dog, ale na japonský štýl. Asi to neznie úplne lákavo. A keď vám ešte poviem, že to, čím je špeciálny, je zvyčajne wasabi majonéza a riasy nori, tak neviem, či vás viac neodradím ako nalákam. Rozhodnutie už nechávam na vás. Za mňa to bola super vec, taká iná. Japadog je však stánok, nie reštaurácia. Za celý rok, ako som tam bola ja, tak vždy stáli na rohu Burrad St. a Smith. Snáď sa nepresunuli 🙂
Orientálny večer
Ako takú čerešničku na torte by som spomenula reštauráciu, ktorá ma očarila najmä kvôli atmosfére, a to je Afghan Horsemen Restaurant. Už názov naznačuje, že reštaurácia aj jedlo v nej je afgánske. Jedlo vám neviem odporučiť, lebo ani sama neviem, čo som jedla 😀 Objednávali pre mňa kamoši – Iránčania. Čo je ale super – ak si miesto zarezervujete včas, viete dostať miesto na sedenie na zemi (na vankúšoch). Koho takéto niečo neláka, majú aj normálne stoly, nebojte sa 😀 Navyše v piatky a soboty večer tam tancujú brušné tanečnice. Zvyčajne tam chodí veľa domácich (myslím blízkovýchodných návštevíkov, nie Kanaďanov 😀 – *ináč, Iránčania sú celkom veľkou menšinou vo Vancouvri, väčšina žije v North alebo West Vane). Čo je však na tom super je fakt, že Iránčania, aspoň z môjho pozorovania, vedia skvelo tancovať. Často sa preto k tejto brušnej tanečnici pridajú aj oni (ona sa taktiež snaží nejakých ľudí vylákať) a vďaka tomu ani neviete ako a popri jedle sa zrazu polovica osadenstva reštaurácie vlní v strede medzi stolmi na blízkovýchodné rytmy. Za mňa super zážitok 🙂
Toť k mojim odporúčaniam. Jedla som príležitostne aj v iných reštauráciách, ale toto boli moje obľúbené, a preto som sa tam v konečnom dôsledku aj veľa krát vrátila. Keby idem teraz do Vancouvru a mám len obmedzený čas, tak veci, ktoré by som jednoznačne nevynechala ani za nič, by určite boli krídelká a poké. A určite by som si našla miesto aj na maple syrup glazed doughnut 😀
Tak šup objednávať a skúšať 😉
Pôvodne napísané: 11.4.2020
[…] z nej práve butter chicken. Síce som Indii ako takej prišla na chuť až počas môjho kanadského života, ale odvtedy som už fanúšikom. A keďže sa už vyše roka chystám do Indie, len covid mi […]