V poslednom čase mám pocit, že viac a viac ľudí cestuje do Ameriky. Najmä ľudia z môjho okolia. Ako keby sa vrece roztrhlo s objavovaním tohto kontinentu. Jedným z dôvodov sú jednoznačne dlhodobo nízke letenky. Navyše mám pocit, že všetci tak nejak viac cestujú – či už je to po Amerike, Ázii alebo Európe. Roadtripy sa skloňujú na všetkých sociálnych médiách, a tak ako ostatní, som im prepadla aj ja. Amerika bol však môj prvý na slovo vzatý roadtrip a zatiaľ zostáva aj jedným z naj-top.
Myslím, že pre väčšinu sa roadtrip asociuje práve s Amerikou. Cesty sú dlhé, všetko je od seba dosť vzdialené a presúvať sa ináč ako autom je silno náročné. Navyše je Amerika obrovská a ponúka množstvo atrakcií, či už prírodných alebo „mestských“, a je teda škoda priletieť do jedného mesta a zostať len tam.
Čo je však zaujímavé, úplne úplne prvý road trip na svete sa neodohral v Amerike, ale oveľa bližšie, tu za rohom, v Nemecku. Čo je ešte zaujímavejšie, podniknutý bol ženou a ešte k tomu nie hocijakou, ale ženou pána Karla Benza. Áno Benz ako Mercedes-Benz. Dokonca som sa dočítala, že tomuto pánovi je často prisudzované prvenstvo vo vynáleze automobilu v dnešnom ponímaní. Je na to síce viacero názorov, nakoľko motor aj nejaké to vozidlo, ktoré prenášalo ľudí, boli vymyslené pred ním. Jeho automobil však už vykazoval známky dnešných áut a dokonca si vynález v roku 1886 nechal patentovať.
A viete ako sa hovorí, že za každým úspešným mužom stojí žena? U Benzovcov to asi platilo dvojnásobne. Karl Benz síce vymyslel automobil ako taký, avšak mu neveril na dlhšie cesty. Bol to už tretí prototyp jeho „auta“, ktorý však zostával zatiaľ skrytý niekde v stodole. Našťastie, mal ženu, ktorá v jeho schopnosti verila a povráva sa, že jedno ráno, dňa 5. augusta 1888, za pomoci jej dvoch synov vytlačila auto von a bez vedomosti jej muža sa vydala z ich domu v Manheime do Pforzheimu. Celkovo prešla 180 km a musela sa potýkať s pár technickými problémami (ktoré aj sama vyriešila). Týmto všetkým nie len že dokázala, že je mužove auto schopné prejsť dlhšie cesty, ale aj vychytala niekoľko nedostatkov, ktoré navrhla mužovi upraviť. Čo je však najdôležitejšie, prilákala neuveriteľné množstvo pozornosti (lebo pozornosť lákalo už vozidlo samostatné, ale žena za jeho volantom bolo niečo úplne nevídané). Takto sa jeho automobil spropagoval, dostal do povedomia a pozrite dnes – 130 rokov po a kto by nepoznal Mercedes-Benz.
Keby ale ideme trochu ďalej, tak hneď druhý road trip (1903), od San Francisca po New York, sa už odohral v Amerike a postupne bol jednoznačne vyšperkovaný tento štýl cestovania práve tam. Najväčší boom zaznamenávali roadtripy v 50.-tych a 60.-tych rokoch a aj napriek tomu, že istý čas boli v úzadí kvôli vynálezu lietadla, dnes sa znova dostávajú do popredia a to z dobrého dôvodu.
Road trip je úžasný spôsob ako vidieť krajinu. Viete sa kedykoľvek, kdekoľvek zastaviť. Viete si v podstate sami určovať smer cesty a meniť svoje plány ako sa vám zachce. Ja som sa akurát napríklad vrátila z nášho eurotripu po Balkáne a celý čas ako sme cestu v teórii plánovali, sme si hovorili, že Sarajevo vynecháme kvôli nedostatku času. Kde sme však nakoniec skončili? Samozrejme, v Sarajeve.
Tak to proste chodí, road trip vám dáva voľnosť. Osobne, výlety autom milujem. Aj tu po Slovensku. Je mi jedno kam idem. Ak mám dobrú spoločnosť, hudbu, chipsy, gumové cukríky a nejaký ten aperitív – som spokojná 😀
Vráťme sa ale k téme road trip – verzia Amerika. Asi najobľúbenejšia trasa momentálne je po západnom pobreží. Sama ju mám za sebou a úplne chápem prečo. Je to extrémne rozmanitá časť a my osobne sme za 11 dní videli od menších aj väčších miest (cez bizarné mesto Las Vegas) aj hory, púšť či nádherné pobrežné útesy. Videli sme takmer všetko. Ja aj medveďa 😀 Ostatní účastníci zájazdu ho nevideli, takže si nie som istá, či neexistuje len v mojej fantázii 😀
Ak by ste sa ale chceli inšpirovať naším road tripom, tu ponúkam nie len cenné rady, na čo nezabudnúť a na čo sa pripraviť, ale aj čo vidieť, či nevidieť.
V skratke asi začnem prípravami. V prvom rade sú do Ameriky potrebné víza. Dajú sa však vybaviť elektronicky za pár minút. Čo sa týka medzinárodného vodičáku, podľa mňa potrebný nie je. V živote ho nikto od nás nepýtal, a keď ho aj kamoši nejakému policajtovi dali, tak na to pozerali ako puk. Pre istotu si ho však vybaviť môžete, netrvá to dlho a stojí to asi 5 EUR. Dokonca Vám ho vystavia na počkanie, ak máte so sebou foto v potrebom formáte, takže veľká oštara to nie je a budete sa možno cítiť lepšie, že ho máte.
Keď si požičiavate auto online, a vyklikáte si nejaký typ auta, je bežné, že na mieste vám dajú úplne iné auto buď rovnakej triedy alebo lepšie. Nás napríklad nasmerovali do radu áut, povedzme rad 5, kde boli menšie SUV, a tam sme si mohli zobrať ktorékoľvek sa nám páčilo. Úplna pecka.
Čo však pecka nie je, sú zmeny v dopravnej premávke. Píšem o nich v inom článku, a preto sa rozpisovať nebudem, ale sú to dôležité veci, lebo nie, nejazdí sa tam rovnako ako u nás. Príkladom je napr. to, že na červenú môžete vždy doprava odbočovať. Tankovanie je taktiež trochu iné, ale tiež ho spomínam v danom článku, takže šup prečítať.
Čo ešte tak treba vedieť je, že ceny sú, takmer všade, uvádzané bez dane. Nezľaknite sa teda, ak si v kaviarni kupujete kávu, ktorá, podľa lístka má stáť 3 USD a pri pokladnite platíte 3,15 napr.
Ďalšou odlišnosťou je prepitné. V reštauráciách s obsluhou sa dáva vždy, a to minimálne 10 %. To je najnižšia suma a znamená to, že ste zrovna ohúrení neboli. Dávať by sa malo aspoň 15 – 20 %. Ja som fungovala zväčša na 10 %, lebo „no hard feelings“, ale milionár nie som 😀 Dať menej ako 10 je ale neslušné a nerobí sa to. Ak ste v reštaurácii nespokojní s jedlom alebo čímkoľvek, pokojne im to povedzte, sú veľmi ochotní, ich politika služieb je úplne iná ako na Slovensku, radi vám jedlo vymenia alebo ho nezaplatíte – nejaké riešenie sa vždy nájde. 95 % je obsluha fakt milá a nápomocná, netreba sa báť, že by vám napľuli do drinku 😀
Neviem, či mi tak v rýchlosti napadá ešte niečo iné. Mám článok, kde sa venujem rozdielom medzi Amerikou a SR a určite si ho prečítajte, ak do US alebo Kanady idete prvýkrát. Síce sa vám to možno nezdá, ale Amerika je strašne odlišnou krajinou. Oveľa viac ako napr. Ázia.
Prejdime však k itineráru.
Ako vyzeral ten náš?
11 dní
4 americké štáty
10 miest
5 národných parkov
4 307 km prejdených autom, 48 km prejdených bicyklom, 1 incident s policajtmi, 1 stratená SD karta s asi 250 videami
1 mega balík čipsov, pár sendvičov, hamburgerov, steakov a k tomu zopár rumov a trochu tatranského čaju.
Itinerár vyzeral nejak takto:
Toť v skratke.
Ku každej časti nášho road tripu už mám aj samostatný článok, takže len jedno kliknutie vás delí od všetkých zážitkov, ktoré nás v tom ktorom meste postretli. Prípadne pre veľmi rýchle zhrnutie našich zážitkov máme aj videjko:
Čo je moja rada – po tom, čo som tento trip už absolvovala. Nechcite vidieť všetko. Treba sa zmieriť s tým, že niečo neuvidíte. Určite si priority a podľa toho sa riaďte. Vezmite si napríklad náš itinerár, vyzerá horibilne. Neustále sme sa presúvali. Ráno o 7mej, najneskôr 8mej sme vyrážali z motelu a do ďalšieho ubytovania sme dorazili tak medzi 10tou – 11tou večer. A aj tak sme nestihli všetko. Vynechali sme Zion a keď sme naňho náhodou narazili, tak som zistila, že je to krásne miesto a veľmi to ľutujem. Celý deň sme mali na Yosemite National Park, ktorý však podľa mňa nie je taký zaujímavý ako Sequoia National Park. Na Sequoiu sme mali asi 2 hodiny – mega nedostatočný čas 😀 Nevideli sme najnižší bod Severnej Ameriky – Badwater Basin. To ma až tak netrápi 😀 Videli sme Harry Potter svet vo Warner Bros. Studio, ale po celej ceste a po návale turistov na tomto mieste, nás to tak odradilo od akýchkoľvek ďalších turistických atrakcií, že z LA sme potom nevideli nič okrem pláží.
Nevidela som chodník slávy, Hollywood znak som len zahliadla z auta a nevidela som ani Beverly Hills. Nehovorím, že plačem doma do vankúša, že som to zmeškala. Oveľa viac by ma trápilo, keby nevidím Monument Valley alebo Grand Canyon, ale mohlo to byť zaujímavé. Proste nedá sa všetko. A napriek tomu, že som nevidela milión vecí, druhý milión som videla, a tie ma očarili. Grand Canyon, Horseshoe Bend, Dante´s view, Monument Valley, to sú pecky, ktoré u nás človek neuvidí. Tak ak sa rozhodujete, čo vynechať a čo nie, choďte inštinktívne podľa toho, čo je odlišné od toho, čo ste doteraz videli. Uvediem príklad. Ja som nikdy nebola v púšti. Miest som videla až až… videla som aj lesy a hory. Nádherné jazerá a výhľady som si užila v Kanade. Ale to, čo príroda vytvorila v Grand Canyone či v Death Valley, to bolo pre mňa zaujímavé.
A čo je moje motto? Lepšie raz vidieť ako sto krát počuť. Lebo počula som veľa názorov. A veľakrát som počula, že Monument Valley je o ničom. Na mňa aj mojich spolupútnikov však zapôsobilo neuveriteľne úžasným spôsobom. Na druhej strane veľa ľudí ospevuje Antelope Canyon Park. Na mňa to bolo tak preplnené turistami a nedomyslené organizačne, že na to vôbec nespomínam dobre. A možno pôjdete do Ameriky vy a poviete, že obe tieto veci sú oničom 😀 Ja neviem. Chodťe pocitovo a nič neľutujte. V Thajsku sa nám potvrdila jedna vec, ktorou sa riadime dodnes – nejde o to, či sú zážitky pozitívne alebo negatívne; hlavné je, že sú intenzívne 🙂
A s týmto mottom sa dnes lúčim 🙂
Pôvodne publikované: 3.9.2019
Letné rolky dokonale vystihujú leto. Sú jednoduché na prípravu, chutné, zdravé, fit, svieže. Majú všetko,…
Arašidová omáčka a letné rolky sú jasná dvojka. Ako halušky a bryndza, len vo vietnamskej…
Celkom si teraz ideme bezmäsité jedlá. Aj keď recept pred týmto tomu asi nenasvedčuje :D.…
Ja viem, kuracie srdiečka. Nie hocikto zvládne túto šmakocinu. Ja osobne som veľký fanúšik a…
Pučené pečené zemiaky sa volajú pučené práve preto, že doslova také sú. A viete čo…
