Pustia ma z Izraela domov?

Izrael a jeho letiskové kontroly. Keď sa niekto chystá do Izraela, táto téma na pretras prísť musí. Aj my sami sme veľa googlili, pýtali sa ľudí, ktorí tam boli, ale k žiadnemu ultimátnemu záveru sme nedošli. Z prieskumu nám proste vyšlo, že niekto zažil opletačky riadne, niekto jemné a niekto vôbec. Preto sme netušili, čo čakať. Ja som už mala šancu vychádzať a vchádzať do Izraela dva krát. Prvýkrát súkromne s kamarátmi, druhýkrát pracovne s delegáciou 15 podnikateľov.

Pýtate sa, čo bolo horšie? Jednoznačne zážitok číslo 1 – súkromná cesta.

Keď sme prvýkrát leteli do Izraela, netušili sme vôbec, čo máme čakať. Všetci nás strašili vypočúvaním aj vo Viedni, aj v Tel Avive, a tak sme si radšej dali riadny náskok a prišli na letisko aj o 4 hodiny skôr – aj cestou tam, aj cestou späť.

Pýtate sa, či sa to oplatilo?

Cestou tam nie. Leteli sme Ryanairom (alebo teda Laudou). Nemali sme ani podpalubnú batožinu a vo Viedni nás nič špeciálne nečakalo. Nič špeciálne sme nezažili ani pri vstupe do krajiny. Celkom sme sa toho obávali, ale keď sme pristúpili postupne ku kabínke, kde vám vízum udelia, žiadne extrémne vypočúvanie nenastalo. Mňa osobne sa spýtali asi štyri otázky (odkiaľ letíme, kde pracujem, či idem do Izraela pracovať a kde budeme bývať) a to bolo všetko. Mojich spolucestujúcich Vlada a Domči sa nepýtali nič. Bazka sa tiež myslím spýtali asi dve otázky. Proces to bol veľmi jednoduchý a úplne bežný. Rovnako sa ma podobné veci pýtali už na viacerých hraniciach, kde dostávate víza pri vstupe do krajiny.

Ináč, len tak pre zaujímavosť, ak letíte do Izraela, do pasu vám nepribudne žiadna pečiatka. Takže sa nemusíte báť problémov v budúcnosti, ak by ste chceli letieť, povedzme do Iránu. V Izraeli dostanete len modrú kartičku, ktorú musíte mať pri sebe až do odletu a to je všetko. Problém je skôr opačný – ak máte pečiatky z krajín ako Irán, SAE, Sýria, prípadne aj Turecko – v Izraeli vám s tým môžu robiť problém. Čo je však zaujímavé, zdá sa, že tieto pečiatky ich nejak netrápia pri vstupe do krajiny.

Izrael je zatiaľ u mňa jediná krajina, ktorá mi robila problémy nie pri vstupe do krajiny, ale pri výstupe z nej. Viacero ľudí, najmä teraz, keď nás letelo viac naraz, sa ma pýtalo, prečo. Prečo preboha im nie je jedno, čo sme zač, keď z krajiny odchádzame. V Amerike aj v Kanade ma napríklad vždy veľmi radi z krajiny vypoklonkovali. Na druhej strane, keď som vstupovala, tak som vždy čelila trilión otázkam a niekedy veľmi zvláštnym (prečo sme šli na jeden deň do Ameriky /z Kanady podotýkam/, v ktorom meste sme boli, kedy sme obedovali, kde sme obedovali, čo sme jedli … prípadne moja obľúbená otázka „prečo máme v aute dvojlitrovú fľašu perlivej čistej vody“ 😀 – ale to je príbeh na iný deň).

Ale okey, vchádzate do ich krajiny a nechcú, aby ste boli zločinec alebo aby ste tam na čierno zostali pracovať. To chápem. Ale prečo Izrael nemá problém pustiť si hocikoho do krajiny, ale vypustiť, to už prrrr.

Vysvetlené mi to bolo takto. Izrael sa obáva, že v priebehu času, ktorý ste tam strávili, ste napríklad mohli založiť teroristickú skupinu alebo sa v nejakej angažovať. Stretnúť sa s ľuďmi, ktorí sú považovaní za nevhodných, prípadne ste mohli navštíviť palestínske územia, čo sa im, samozrejme, nepáči.

Z tohto dôvodu chcú mať prehľad o tom, čo ste počas pobytu v ich krajine robili. A preto sú kontroly, primárne, pri odchode z krajiny.

Tu mi dovoľte sa ešte na sekundu zastaviť. Hovorím primárne. Lebo z asi 30 ľudí, s ktorými som sa rozprávala, mali štyria problém práve vo Viedni alebo Budapešti cestou do Izraela a vypočúvaní boli už tam. Jedna pani z delegácie mi napríklad hovorila ako jej odšili z kabáta gombíky. Ďalší známy poznal dievčatá, ktorým rozmontovali notebook takým spôsobom, že sa už nedal zložiť a dvaja účastníci môjho podujatia teraz leteli izraelskou leteckou spoločnosťou El Al z Budapešti a tiež mi potom hovorili, že ich „cross-vypočúvali“ už tam. Štýlom takým, že jedného sa spýtali, kde robí a čo robí, spýtali sa ho aj na to, čo robí jeho kolega, aké aktivity v práci bežne vykonáva a pod. Potom sa rovnaké otázky pýtali aj toho druhého, aby zistili, či hovoria pravdu. Každého z nich ževraj vypočúvali tak 30 – 40 minút. Radosť, čo?

Vypočúvanie ale zvyčajne teda prebieha až cestou domov. Čo sú veci, ktoré sa pýtajú každého sú

• či ste sa sám balili
• či bola batožina stále pri vás
• či vám niekto nedal počas vášho pobytu nejaký darček
• a či nemáte pri sebe zbrane a ostré predmety

Ak neviete anglicky, tieto vety majú na počítači pripravené v každom jazyku. Najprv skúsia, či neviete nemecky, rusky, francúzsky a ak nie, tak vám dajú otázky v rodnom jazyku a vy len na počítači zaškrtávate áno/nie.

Toto sú teda otázky štandardné. Lenže. Niekedy vás vyhodnotia ako podozrivého. A pýtajú sa vás viac. Na základe čoho hodnotia podozrivých ľudí, netuším. Mňa napríklad vypočúvali, keď som tam prvýkrát bola. Druhýkrát som síce tiež musela zodpovedať viac otázok ako ktokoľvek iný z našej delegácie, ale to len preto, lebo som ako vedúca skupiny mala hovoriť za všetkých. Prvýkrát sa im asi nepáčilo, že som mala pas prázdny. Avšak, bokom dali aj môjho kamoša, ktorý mal v pase viacero pečiatok – problematické tam bolo len Turecko. A hneď sa ho na to pýtali – kedy tam bol, na koľko, z akého dôvodu, či tam niekoho pozná a pod. Za to mňa, keď si vtedy dali bokom ma bavili viac.

Stála som tam asi 20 či koľko minút a pýtali sa ma kadečo:

• aké mestá som navštívila
• či som niekedy počas nášho pobytu v Izraeli bola sama
• kde sme bývali
• či sme bývali všetci spolu v jednom apartmáne
• kedy sme prišli do Tel Avivu
• kedy sme boli v Jeruzaleme
• prečo som si vybrala Izrael ako dovolenkovú destináciu
• čo som počula o jedle v Izraeli /lebo moja odpoveď, že prečo Izrael na dovolenku bolo „kvôli jedlu“/
• či som navštívila nejaké palestínske územia
• či tam niekoho nepoznám
• kde pracujem
• koľko tam pracujem
• čo moja práca obnáša
• nech jej vysvetlím, čo agentúra, kde pracujem, robí
• či som niekedy navštívila nejaké „middle-east“ krajiny
• aké to boli krajiny
• prečo som tam išla a tak

Kamoš, ktorý tam tiež bol a študoval vtedy v Moskve, sa ho pýtali, prečo študuje v Moskve a nie na Slovensku. Ďalších mojich podnikateľov sa pýtali, koľko majú deti, koľko rokov majú tie deti a tak. Keď som teraz sprevádzala delegáciu, tak sa ma pýtali otázky spojené s delegáciou. Pýtali sa ma napr.:

• koľko nás je
• prečo sme boli v Izraeli
• či sme navštívili aj iné miesta
• prečo sme sa rozhodli pre Izrael
• čo to je za konferencia, kde sme boli
• či bežne organizujem takéto podujatia
• ako sa o podujatí mohli účastníci delegácie dozvedieť
• či ich všetkých viem identifikovať
• či všetci hovoria anglicky a
• či bol nejaký moment, keď sme sa rozdelili alebo sme chodili všade spolu

Potom si vytipovali jednu babu z delegácie, popýtali sa jej ešte pár rovnakých otázok ako mňa – na preverenie, ale potom nás už postupne pustili. Po dvoch si nás volali znova k pultíku a dali nám nálepku na pas, aby sme mohli ísť ďalej. Pri pultíku sa nás už len pýtali tie 4 základné otázky.

Čo sa týka nálepiek na pase. Keď sme prvýkrát leteli z Izraela, po mojom vypočúvaní, nám všetkým vrátili pasy s nálepkami vzadu. Čiarovými kódmi. Ešte Bazko sa nás pýtal, na akú číslicu nám kód začína, lebo že sa hovorí, že začínajúce na „5“ je problematické. Hádajte, čo som mala ja a kamoš Vlado? Samozrejme, že číslo 5  😀 (Číslo 5 žije :D)

Neviem, či sú ostatné číslice neproblematické. Ale Bazko s Domi mali počas nášho súkromného výletu na začiatku číslo „2“. Prešli bez problémov ďalšími kontrolami. Keď sme leteli teraz, a celá delegácia bola okey, všetkým nám čiarový kód začínal na „2“. Jeden kolega letel deň pred nami, sám … ževraj ho vypočúvali 40 minút. Jeho čiarový kód začínal na číslo 5. Takže niečo za tým asi bude.

Mňa by vypočúvanie ani až tak netrápilo. Lenže, keďže pri našej prvej návšteve čiarové kódy začínali na číslo 5, boli sme očividne pre nich problematickí. Vďaka tomu, keď sme sa dostali do rady na kontrolu batožiny, prišiel k nám nejaký týpek, pozrel mi na pas a povedal nech idem s ním. Čo ma celkom vystrašilo, lebo som na sekundu nevedela, kam idem. Našťastie ma len preradil do druhej rady na kontrolu batožiny. Po chvíli ku mne priniesli aj Vlada. Tieto dve rady v terminály 1 na telavivskom letisku sú vedľa seba. Takže vidíte, ako kto postupuje. Domi a Bazi mali pred sebou oveľa viac ľudí ako my. Oni boli vybavení za kontrolou asi po 10 minútach. My tak po 45 minútach. A to som ešte videla ako z našej rady odvádzali niektorých ľudí a dali ich do tretej ani nie rady, ale miestnosti, kde už úplne šacovali celú batožinu, celú ju vyberali, skúmali každý jeden útrobok. U mňa len prešli takou tou tyčou a našťastie sme sa ani ja, ani Vlado do tretieho kola podozrivosti nedostali 😀

Spomínam termináli, lebo v terminále 3, ktorý je väčší, novší, lepší, sú tieto dve rady (podozriví a nepodozriví) rozdelené takou dočasnou stenou, takže tam si kamošov nevidíte, ak vás rozdelia. Ale keď sa už za kontroly dostanete, tak aspoň máte čo robiť, lebo je tam kopec obchodov, fast foodov a tak, kdežto v terminále 1 je jeden kosher McDonald, pár obchodov so suvenírmi a toť vše.

Čo týmto ale všetkým chcem povedať? Že aj napriek tomu, že som tam už dvakrát letela, stále neviem, či by ma nabudúce vypočúvali alebo nie 😀 A netuším, či budú vypočúvať vás. Majú random systém, ktorý nechápem, ale…

Minimálne som zozbierala pár info, ktoré vyzerajú, že sedeli vo väčšine prípadov:

• kontroly očakávajte skôr cestou z Izraela, ako doňho (výnimkou pravdepodobne budú izraelské aerolinky, ktoré vás vyspovedajú aj cestou tam)

• ak pri prvej kontrole na pas obdržíte čiarový kód začínajúci na číslicu „5“, nie je to dobre (dvojka je prevdepodobne ok, s ostatnými číslami som sa nestretla). Btw pri čísle 5 je aj samotná nálepka väčšia.

• čo sme si overili, v podstate je lepšie, ak anglicky neviete (ani žiadnym iným svetovým jazykom)

• ževraj sú pre nich podozrivé ženy v strednom veku, ktoré cestujú samé (toto mi potvrdilo viacero ľudí, a sama na seba som to zistila, lebo aj im sa nezdalo, prvýkrát, že cestujem s manželským párom a kamarátom/chalanom, ktorý je len kamarát a nie frajer :D)

• vždy odpovedajte pravdivo, ale stručne. Zbytočne nerozvádzajte odpovede. Odpovedajte len na to, na čo sa vás pýtajú. Nevtipkujte. Vtipom nerozumejú a môžu vás seriózne dostať do problémov.

A posledná rada … proste si vezmite pevné nervy. Vyhraďte si dostatok času na letisku, v prípade, že by vás naozaj zdržali (lebo mne sa napríklad prvýkrát predĺžil len prechod všetkými kontrolami na dve hodiny, s čím bežný cestovateľ neráta). Proste to berte ako súčasť izraelského zážitku. Ak ste naozaj nič nezákonné v krajine nerobili, tak sa nemáte čoho báť. V konečnom dôsledku vás cez kontroly pustia, aj z krajiny, len možno vám to jemne znepríjemnia.

Čo je však najdôležitejšie – nech vás akékoľvek kontroly na letisku neodradia od návštevy Izraela. Divné otázky na hraniciach majú aj v Kanade a USA a nikto to toľko nerieši. Izrael je za mňa úžasná destinácia. Majú skvelé jedlo (však viete, že to je u mňa dôležitý parameter pri hodnotení destinácie), majú najpríjemnejší piesok po akom som kedy kráčala 😀 a môže sa tam piť alkohol na verejnosti – čo viac môžete chcieť 😀

Ale nie, naozaj, je to strašne zaujímavá krajina, síce drahá, ale stojí za to ju navštíviť. Však čoskoro sa snáď dostanem aj k tomu, že popíšem, čo všetko v Tel Avive a Jeruzaleme treba vidieť 🙂

Pôvodne napísané: 12.2.2020