Tento článok venujem Miške, mojej kolegyni, ktorá sa chystá čoskoro zľahka preskúmať juh Talianska. Keďže som ju prehovorila, aby namiesto východného pobrežia, šla na západné, sľúbila som jej, že jej dám tipy. Ja to rovno spojím a pospomínam všetko, čo sme my stihli počas našej talianskej dovolenky, čo sa nám páčilo/nepáčilo a pod.
Juh Talianska jednoznačne stojí za návštevu. Toskánsko je čistá láska, ale pobrežie Amalfi nás dostalo tiež. Ak máte dostatok času, viete stihnúť kadečo. My sme absolvovali celý náš trip autom a tak sme cez Florenciu, Neapol, Amalfi coast prešli až do Matery a postupne sa vyštverali späť hore cez zabudnutú provinciu Abruzzo a milené mesto Goito až na Slovensko a tak sme náš taliansky okruh ukončili.
Za 11 dní sme vďaka tomu prešli cca. 3 440 km a to ešte nerátam zachádzky – od ubytovania do Neapola (120 km tam späť), z ubytka do Vietri Sul Mare (120 km tam späť) a pod. Myslím, že s čistým svedomím môžeme povedať, že 4 000 km sme za túto dovolenku jednoznačne spravili.
To bol náš šialený itinerár, ale za mňa osobne perfektná dovolenka.
Poďme ale teraz po poradí:
Prvé tri dni sme teda v podstate venovali ceste a Florencii. Prvý deň sme sa presúvali z BA bez zastávky až do ubytovania pri Florencii. Bývali sme v Agroturismo Podere Botro, ktoré vlastnila milá talianska babka a jediným zádrheľom na ubytovaní bola koza Chečufína, z ktorej som ja mala jemný des :D. Tam sme si večer len užili bazén a viac nám na prvý deň nebolo treba.
Ďalší deň sme začali najprv menšou zachádzkou, kvôli Simoninej obsesii jedlom. Keďže už druhý rok po sebe sa mi nepodarilo zarezervovať stôl u Daria Cechini, tak som chcela aspoň navštíviť jeho food truck. Takže prvé naše kroky toho dňa smerovali do malebnej dedinky uprostred Toskánska – Panzano in Chianti. Tu sme sa trošku prešli a navštívili Dariov obchod (už tu začalo nakupovanie keramiky, ktoré do konca tripu už neskončilo). Potom nasledoval Dariov food truck so skvelým hamburgerom.
Stihli sme pozrieť aj asi najkrajšie mäsiarstvo v celom Taliansku – Macelleria Falorni v meste Greve in Chianti a už sme spokojne mohli pokračovať do Florencie.
Florenciu už tradične začíname najperfektnejším výhľadom pri Basilice di San Miniato. Je to tesne nad Piazzale Michelangelo, ktoré vám na výhľad odporučí každý. My sme však našli tento omnoho lepší výhľad a čo je najlepšie, nehemží sa to tam tisíc ľudmi ako na Piazzale Michelangelo. Mali sme tam skvelý pokoj, navyše sa mne osobne veľmi páči aj cintorín, ktorý k bazilike prilieha. Určite stojí za pár minút vášho času. Tu sme ešte boli autom, parkovali sme rovno pri Bazilike, popri ceste sú tam platené miesta aj s parkomatom poblíž.
Potom sme už auto odložili (v centre vždy parkujeme pri vlakovej stanici – Parkovisko Santa Maria Novella) a pobehali Florenciu peškom. Nakoľko sme už vo Florencii boli rok predtým a vtedy sme stihli všetky „must“ pamiatky, tentokrát sme sa skôr len motkali. Najprv sme šli na trh do Mercato Centrale, kde sme si dali drinčík a niečo ako pizzu.
Potom sme sa motali uličkami, dostali sme sa náhodou do nejakej starej apotieky, prešli sme aj Ponte Vecchio, dali sme si našu obľúbenú zmrzlinu Vivoli a tiež náhodou sme narazili na kostol, kde bol akurát koncert americkej gospelovej skupiny. Tam sme chvíľku zotrvali, lebo tá atmosféra ako tam spievali, to bola čistá nádhera.
Večer sme zakončili na perfektnom tataráku s burratou na odporúčanie od Ignorka v zaprdenej prosciutterii Crudi e Bollicine. Táto bodka za naším florentským dňom bola čistá čerešnička na torte a potom nám nezostávalo iné ako sa s plnými bruškami odfukujúc presunúť k autu a odfrčať na ubytko.
Tretí deň nebol tiež nejak extrémne zaujímavý. Skoro ráno sme hneď vyrazili, aby sme čo najskôr prišli na Amalfi. Cestou sme sa zastavili v Tivoli, že navštívime Hardiánovu vilu. Tá však stála v podstate majland na to, čo ponúkala (13€/os. + 3€/h parkovanie). Stratili (doslova) sme tam asi hodinu. Trochu sme sa pomotkali, ale obaja sme uznali, že to jednoznačne za zastávku nestálo.
Villa D’Este by možno bola lepšia, neviem. Nám sa už potom nechcelo míňať ďalších 30€ na druhý vstup, lebo Villa D’Este sa platí samostatne a je jemne drahšia ako Hadriánova (cca. 14,5€/os.) a neboli sme si istí, či by to nebola rovnaká strata času.
Čo ale stálo za zastávku bol obchod, na ktorý sme náhodou natrafili. Vyzeralo to ako veľkoobchod a volal sa Eurospin a tu Simona znova došla do svojho živlu. Z tohto obchodu som si odniesla asi 5 misiek, nejaké dve tri aj pre sestru, ako aj dávkovače oleja a octu. Kúpili sme aj nejaké potraviny a už sme zas boli na ceste. Vy, ak ste ešte neboli v Ríme, určite odporúčam, aspoň jednu noc a deň venovať tomu, keď už idete okolo a trepete sa tak ďaleko. Rím je napríklad ďaleko zaujímavejší a krajší ako Neapol, takže radšej by som obetovala ten. My sme ale obaja v Ríme boli, takže ten sme skipli a smerovali hneď rovno na pobrežie Amalfi.
Na Amalfi sme boli ubytovaní vo veľmi špecifickom ubytovaní, ktoré bolo síce úplne dokonalé, ale dostať sa k nemu bola neuveriteľná výzva. Trošku si za to môžeme aj sami, ale čo už. To je tak, keď si človek nepozrie celý deň WhatsApp a ide len podľa máp. Bývali sme teda v mestečku Massa Lubrense v ubytovaní Agroturismo La Peppina. Objekt bol celý nový, čistý, majiteľ úplne dokonalý a napriek dosť slabej angličtine, extrémne snaživý. Celý objekt aj s vlastným dobytkom si obstarával on sám a sestra mu pomáhala s upratovaním. On varil, robil čašníka, recepčného a ešte sa staral o zvieratká na pozemku. Jedlo, ktoré nám prvý deň pripravil bolo úplne dokonalé a keď si ho ešte užívate s pohárom vína pri západe slnka na terase, z ktorej máte výhľad na more – nie je o čom.
Toto ubytovanie teda doporučujem všetkými 10timi prstami.
Ale čo tá cesta k nemu. Keď si zadáte toto ubytko do Google Maps, hodí vás na cestu, ktorá je skôr chodníkom. Je taká úzka a strmá, že asi 20 m sme šli 20 minút. Ja som musela vystúpiť z auta, aby som navigovala, nech neošuchneme auto, lebo teda poviem vám, že sme boli milimetre od veľkého kamenného múru na oboch stranách. V živote som tak zlú cestu nevidela a okrem nejakých mini áut a motoriek si nemyslím, že je táto cesta pre kohokoľvek. Najhoršie bolo, že sme ju nejak vyšli a zistili sme, že to je slepá ulička, ktorá k ubytovaniu vôbec nevedie. Museli sme sa teda otočiť, na mini parkovisku, ktoré tam bolo a ďalších 30 minút schádzať opatrne dole. Obaja sme podľa mňa ani nedýchali a keď sme sa konečne dostali na normálnu cestu, spadol nám nie jeden, ale asi 10 kameňov zo srdca.
Nakoniec sme sa spýtali, či nám niekto nevie poradiť a zistili sme, že cesta k ubytovaniu vedie úplne ináč, cez cestu, ktorá na Google Maps neexistuje a preto ju neukazuje. Čo bolo najlepšie, keď sme spotení došli do ubytka, majiteľ nám zahlásil, že veď on nám písal na WhatsApp podrobnosti ako sa k nemu dostať, aby sme sa presne nedostali do situácie, do ktorej sme sa dostali. Nevadí. Nabudúce budeme vedieť a ak by ste aj vy využili toto ubytko, sledujte WA alebo rovno píšte majiteľovi vy na pokyny.
Ináč aj tá druhá cesta je jemne užšia, ale už na Bookingu sa píše, do akej šírky auto sa cez ňu zmestí. Takže nechoďte jednoznačne obrovským autom, ale to na Amalfi nechoďte aj keby bývate inde. Celé pobrežie má extrémne kľukaté a úzke uličky a veľké auto do Talianska proste nepatrí. Tam treba byť svižný a veľké auto by vám celú cestu len znepríjemnilo, verte mi.
Konečne sme sa teda ubytovali, užili si perfektnú a zaslúženú večeru a tým skončil náš tretí deň.
Prvý deň na pobreží bol úplne dokonalý. Najprv sme si autom len tak pobehali pobrežie, užili výhľady z auta, zastavili sa na pár vyhliadkach a dali si citrónovú granitu. Zaparkovať na pobreží nie je také jednoduché a teda pozrieť mestá bolo celkom zložité. Ďalším snom na splnenie (tentokrát nie mojím) bolo vidieť Amalfi pobrežie z lode. Ja strachopud som sa zrovna do tohto nehrnula, ale okay, čo človek nespraví pre radosť iných. Vygooglili sme si teda možnosti, zistili sme, že viacero spoločností je v meste Furore. Došli sme tam, zaparkovali a na šupu sa nám podarilo objednať si súkromný motorový čln. Čo bola sranda, čakali sme, že to bude stáť min. 200€, možno plus ešte benzín. Nakoniec aj s benzínom nás celá jazda vyšla na 145€ a k dispozícii sme ju mali 2h.
Musím uznať, že som nesmierne rada, že som sa na boat ride nechala nahovoriť. Síce som najprv sedela v lodi stuhnutá, navlečená v záchrannej veste, pevne sa držiac bokov loďky a bez pohybu, ale po čase ma to prešlo. Začala som môjmu súkromnému šoférovi dôverovať a nakoniec to vypálilo ako perfektný spôsob pozretia pobrežia. Nemusíte riešiť žiadne parkovanie, či kopec ľudí a výhľady sú úplne dokonalé. Jednoznačne teda na Amalfi odporúčam požičať si loď a užiť si výhľady nerušene z inej perspektívy. Existujú aj lode so šoférom alebo väčšie lode, v takom prípade si však priplatíte. Zároveň odporúčam tak ako my, vo Furore bolo asi 5 stánkov, kde lode prenajímali, My sme si ich prebehli zopár, popýtali sa na cenu a zobrali najlepšiu, lebo prvý stánok mal napr. obsadené, druhý mal ceny vyššie a myslím, že až tretí alebo štvrtý sme vzali.
Ak vás súkromný malý čln neláka, druhou najlepšou voľbou je odstaviť auto v hociktorej z dediniek, kde sa vám podarí. Odporúčam skôr Amalfi, Maiori, Minori alebo Salerno, kde hodina parkovania nestojí 10€ ako napr. v Positane. V týchto mestách premáva lodná MHD za pár eur a tak sa ľahko viete dostať z mesta do mesta a popozerať si ich aj na pešo. Ak by ste si chceli pochodiť tieto mestá a využiť na to vlastné auto, je to celkom výzva. My sme neboli v úplne high season (polovica júna) a už vtedy autá parkovali kilometre pred dedinami popri ceste, len aby sa nejak do mesta dostali.
Po perfektnom výlete loďkou sme sa ešte autom vybrali do Vietri sul Mare. Aj tu sme sa napr. museli trikrát točiť po meste, kým sme našli parkovanie (2 – 3€/h parkovanie). Tu sme si dali večeru, Simona pokračovala v keramicko-nákupnej obsesii a pozreli sme si mesto. Vietri sul Mare je preslávené svojou keramikou, takže moja obsesia bola oprávnená. Mali tam nádherné kúsky, najradšej by som kúpila všetko, čo som videla a vrátila sa domov s kamiónom a asi aj bez peňazí, lebo zas najlacnejšie to tam nebolo. Návštevu ale určite odporúčam, je to veľmi pekné, fotogenické mesto, zároveň mi tam nesmierne chutila chobotnica, ktorú sme mali v reštaurácii Ristorante Evu. Mali sme aj výber morských plodov, ten až tak neohúril, ale chobotnicu na citrónových zemiakoch jednoznačne odporúčam (3 jedlá + 1 víno, 1 voda = 76€). Potom nám už nezostávalo iné ako sa presunúť späť na ubytko a ukončiť tento krásny deň.
Ďalší deň sme chceli trochu zmenu, tak sme sa ráno vybrali do Pompejí (vstup 19€/os). Tam sme prehliadkou strávili asi dve hodiny, lebo ani sama som netušila, aké sú Pompeje obrovské. Našťastie zaparkovať pri nich nebol problém, majú obrovské platené parkovisko. Problém nebol ani lístok, ani veľa ľudí, lebo v tak veľkom priestore sa to celkom stratilo. Za mňa bol problém skôr nedostatok tieňa a teda nehorázne teplo. Určite odporúčam opaľovací krém a nejakú pokrývku hlavy. Ináč to bola zaujímavá zastávka a návštevu určite neľutujem. Pri Pompejách sme si ešte stihli dať zmrzlinu, kúpili sme si tradičné neapolské pečivá – sfogliatelle a baba á rum a vrátili sa späť na pobrežie, trochu sa pokúpať.
Pre túto aktivitu sme zvolili znova Furore, nakoľko sme vedeli, že sa tam celkom prijateľne dá parkovať a pláž je blízko aj keď je menšia. To, čo sme nečakali, keď sme natešení vbehli do vody, kde podozrivo nikto iný okrem nás nebol, bolo, že sa záliv hemžil malými medúzami. Takže tak ako sme rýchlo vbehli do vody, sme z nej asi ešte rýchlejšie vybehli a zostali pekne s ostatkom osadenstva na pláži sa slniť.
Potom sme si znova dali perfektnú večeru, tentokrát v reštaurácii jemne od ruky, ale s perfektným výhľadom a rovnako dobrým jedlom – Le Bontà del Capo. Tu si viete užiť skvelú terasu, ktorá sa vyníma nad morom. Takže ak sedíte vonku, výhľad je 100 bodov. Jedlo bolo tiež skvelé, nebola to žiadna turistická trap, zároveň aj ceny neboli horibilné (za 1 predjedlo, 2 hlavné jedlá + grilovaná zelenina, pohár vína a vodu sme zaplatili 65€). My sme si dali plnené ravioli ako predjedlo na polovicu a potom sme každý mali vlastný mix morských plodov, ktorý bol za mňa asi najlepším seafood mixom z celého nášho tripu.
Šiesty deň sme trošku pridali do vrtule a nahodili vražedné tempo ako sa nám to niekedy na dovolenkách stáva, keď chceme vidieť všetko za krátky čas.
Doobeda sme venovali Vezuvu. Lístky na Vezuv si objednávate cez internet (cca. 12€/os.) na presný čas s tým, že máte nejaké okienko (cca. 30 min. pred a po presnom čase, kedy môžete prísť). Zároveň, ak chcete prísť vlastným autom, je potrebné si zarezervovať aj parkovanie (6€/deň), lebo na vlastné oči sme videli, ako viaceré autá otočili, že nemajú parkovanie, a teda žiadny Vezuv pre nich. Auto potom odstavíte na dezignovanom mieste – predstavte si to ale len ako parkovanie popri betónovej ceste obrastenej trávou. Neočakávajte parkovisko ako také. Tu auto odstavíte na čísle, ktoré ste si zarezervovali.
Potom sa musíte vrátiť na začiatok tejto asfaltovej cesty (a.k.a. samozvaného parkoviska), kde stoja nejaký traja, štyria Taliani a pýtajú od vás 3€/osoba za vyvezenie autom k sopke. Túto cestu si viete aj vyšľapať, ale popravde, keď je vyše 35 stupňov a vidíte tú asfaltovú cestu, ktorá len stúpa nahor a nie je tam ani ždipček tieňa, poviem vám, že tie 3€ za to stoja. Je to cena za cestu tam aj späť, lístok je preto potrebné si nechať. Auto vás potom vyvezie na ďalšie parkovisko, ktoré sa už aj naozaj parkoviskom dá nazvať a nachádza sa na úplnom začiatku sopky. Tu sú aj nejaké obchodíky so suvenírmi a čakajú tu rôzne autobusy zájazdové a aj tieto vývozné autá. Až v tomto bode prichádza čas na lístok na výstup na Vezuv, ktorý ste si zakúpili. Sú tu turnikety, cez ktoré prejdete a následne môžete vystúpať až ku kráteru Vezuvu.
Cesta to dlhá nie je, len je trošku „tricky“. V prvom rade, ako som spomínala aj v odseku vyššie, tieň nečakajte ani milimeter. My sme mali napr. v čase výstupu cca. 11 hodín doobeda a asi 40 stupňov. A idete stále do kopca, logicky. Navyše, terén cesty sú také malé kamienky/štrk, ktoré sa extrémne šmýkajú – najmä cestou dole som videla asi troch ľudí spadnúť a sama som celkom mala problém nestrepať sa. Rátajte teda s tým, že určite si berte vodu, pokrývku hlavy a radšej kráčajte pomaly, nemáte sa kam ponáhľať. My sme to dali asi za 30 minút pohodovým tempom aj s menšou prestávkou.
Čo je super, na vrchu kráteru sú potom menšie bufetíky, kde si viete kúpiť ako suveníry, tak aj občerstvenie za odmenu po výstupe. Kráter sme si obišli celý, to vám zaberie asi ďalších 15 – 20 minút, ale aspoň už nie do kopca. Potom vás čaká už len cesta dole, ktorá teda môže zahŕňať viacero pádov, ak nemáte dobrú obuv a nedávate pozor.
My sme sa už potom moc nezdržovali, lebo nás čakala druhá polovica nášho náročného dňa a to návšteva Neapola.
O Neapole som čítala veľa predtým ako sme na dovolenku šli. Väčšina správ moc pozitívnych nebola. Všade na mňa vyskakovala kriminalita, ako sa strašne v Neapole kradne. Ako sa tam nedá jazdiť a za 5 minút do vás jednoznačne nabúra asi 20 áut a aká je tam hrozná špina. Tak takto. Bola som v Indii. Takže špina a šialené jazdenie by v Neapole muselo nabrať veľmi na obrátkach, aby sa vôbec chytalo. Ale áno, čisté to tam nebolo. V porovnaní s inými časťami Talianska, ktoré som dovtedy videla, to bolo celkom zlé. A áno, šoférovanie dá zabrať, takže ak nie ste skúsený vodič, možno zaparkujte mimo mesto a choďte do centra MHD. My sme to však zvládli, môj osobný šofér je veľmi šikovný a aj keď s jemným stresom v tvári, cestu do hotela, kde sme našli platené parkovanie v centre (Renaissance Naples Hotel Mediterraneo), zvládol bravúrne.
Tam síce došiel jemný šok, keď sme zistili, že štýl parkovania je taký, že necháte kľúče ľuďom v garáži a oni auto zaparkujú tak, že zablokujú ďalšie autá. Preto tam kľúče celý čas nechávate a oni si autá postupne počas dňa preparkovávajú podľa potreby. Nebolo nám všetko jedno, najmä po tých správach o samých krádežiach, ale s malou dušou sme kľúče od auta pánom v garáži nechali a, našťastie, s malou dušou sme si potom večer aj auto v garáži našli.
V Neapole sme mali pár vecí, ktoré sme chceli vidieť a väčšinu sme aj stihli. Nakoľko sme po výstupe na Vezuv boli už aj celkom hladní, prvé kroky smerovali jesť. Ako inak. Ja som už, samozrejme, mala miesto vyhliadnuté. Pescheria Azzurra je niečo ako trhový seafood bufet. Viete kúpiť ako ryby samotné, surové, tak aj hotové jedlá. My sme si dali mix vyprážaných frutti di mare a špagety con frutti di mare. Obidve boli skvelé, celá atmosféra miesta sa mne veľmi páčila, keďže bola taká uvoľnená a príjemná. Všetci sa tam prekrikovali, no čisté Taliansko.
Keďže ale náš čas bol obmedzený, moc sme sa nezdržiavali. Naše ďalšie kroky smerovali postupne po meste, aby sme videli základné pamiatky:
Galleria Umberto je pekná nákupná budova povedzme, ktorá sa určite oplatí vidieť, ale zaberie vám to tak 5 minút. Piazza del Plebiscito tak isto – prišli sme, videli sme, pekné bolo. Castel dell´Ovo a Castel Nuovo sme videli len zvonka. Castel Sant´Elmo je trochu od ruky, ale tam sme boli dnu (3,5€/os.). Bol tam pekný výhľad, asi za pol hoďku sme to tam pobehali a boli sme vybavení. Keďže nie sme moc múzejné typy, nám takto Neapol úplne stačil. Toskánske mestečká máme predsa len trochu radšej a keď chcete vidieť všetko naraz, niečo musí padnúť za obeť a u nás to bol práve Neapol.
Čo ale jednoznačne vynechať nemôžete, je pizza. Tá je v Neapole bombastická a viete prečo? Lebo práve v Neapole pizza pôvodne pochádza. A ďalšia zaujímavosť – v pizzerii Brandi bola dokonca vymyslená pizza Margherita. Keď prišla savojská kráľovná do Neapola, kuchár Raffaele Esposito dostal za úlohu vymyslieť pre ňu pizzu. Nakoľko chcel kráľovnú poctiť talianskymi farbami, pizza sa skladala z paradajkového pretlaku, mozzarelly a bazalky. Táto pizza vo farbách talianskej vlajky vraj získala u kráľovnej taký úspech, že sa po nej po čase pomenovala a tak vznikla dokonalá a jednoduchá pizza. A teda naozaj ste nejedli dobrú pizzu, kým ste nejedli pizzu v Neapole.
My sme mali šťastie a dostali sa aj presne do pizzerie Brandi. Miesto mali nečakane voľné, ceny vôbec neboli vysoké a pizza bola fantastická. Dokopy nás dve pizze s 2 nealko drinkami vyšli 26€ (jedna Margherita, jedna Don Enrico). Boli sme úplne najedení a dodnes to hodnotíme ako jedno z naj jedál v rámci tohto nášho tripu a zhodou náhod aj najlacnejšie.
Z toho ale čo som počula, pizza je v Neapole dokonalá všade, takže verím, že aj keby sa rozhodnete jesť inde, prípadne nie je Brandi voľné/otvorené, sklamaní nebudete. Naozaj sa nemusíte trepať do pizzerie z Eat, Pray, Love, kde sú rady obrovitánske a budete čakať 30 minút len na to, kým si sadnete.
My sme ešte z posledných síl cestou k autu potom stlačili dva kopčeky zmrzliny z Casa Infante, ktorá bola tiež skvelá. Ale zas, kde v Taliansku je zmrzlina zlá?
S neapolskou zmrzlinou sme ukončili aj naše pôsobenie na západnom brehu Talianska. Ráno nás čakal presun na východ a nečakaná zmena pomerov. Keďže sme rok predtým cestovali po Toskánsku, juh nás jemne prekvapil. Z krásnych viníc sme sa dostali do pustatiny. A dvojnásobne to platí pre východné pobrežie. Presúvali sme sa konkrétne k mestu Matera. Veľmi sme sa doň tešili a ubytovanie sme mali kúsok, asi 15 minút autom od mesta v agroturizme Masseria La Fiorita. Cesta tam trvala asi 4 hodiny, ale dala nám celkom zabrať, lebo cesty sa postupne začali zhoršovať. Zároveň, čím ďalej, tým viac bola okolo nás pustatina a smeti pri ceste – teda doslova kopy smetí odhodených pri cestách a my sme čím ďalej, tým viac spochybňovali, či nás navigácia berie dobre. Našťastie sme sa na ubytko dostali živí a zdraví.
Moment, kde som začala spochybňovať, či prežijeme, prišiel až na ceste z Matery do mesta Alberobello. Až to bola cesta ako to my voláme „banderózna“. Cesta banderoso dodnes neviem, čo znamená, ale viem, že treba spomaliť a sakra si dávať pozor na aj nevinne vyzerajúce diery. Dvakrát sme chytili takú dieru z ničoho nič, že dodnes nechápem, že sme nedostali defekt. Cesta z Matery do Alberobella trvá hodinu, nám ale trvala asi o 30 asi aj 40 minút dlhšie, lebo priemerná rýchlosť, ktorou si to šinuli Taliani nebola reálna, ak ste si nechceli rozbiť auto. Nakoniec sme ale dobro došli a čo bolo pozitívne, mesto bolo veľmi pekné. Určite stojí za návštevu, je to taký milý unikát. My sme dokonca stihli aj západ slnka, čo určite na kráse pridalo.
Večeru sme absolvovali tiež rovno tu v náhodne nájdenej reštaurácii Ristorante Casa Nova. Všade som čítala, že typické jedlo pre túto oblasť (Apúlia) je burrata (roztekajúca sa mozzarella) a cestoviny orecchiette (malé ušká). Z cestovín potom odporúčali jednoznačne orecchiette cime di rapa (niečo ako s brokolicou). Tak ja, foodie, som si povedala, že treba si dať jedlo tradičné. Spoluputovníkovi sú food guides ukradnuté a tak si dal jednoduché orecchiette s paradajkovým pretlakom. Skončilo to tak, že moje jedlo bolo dosť zlé a jeho úplne parádne :D. Poučenie – nie vždy treba ísť podľa tradície a food guides. Ako predjedlo sme si ale dali burratu s prosciuttom a nejaké bruschetty a to bol výber dobrý.
Potom nás bohužiaľ ešte čakala cesta domov po tej nešťastnej banderóznej ceste, navyše teraz v tme s tým, že sme okrem výmoľov dávali pozor aj na líšky a podobné zvery.
Posledný úplne plnohodnotný deň (programovo) sme začali s veľkým nadšením. Po prvé, naše agroturizmo bolo agroturizmo v pravom slova zmysle a celé raňajky boli po domácky vyrobené a pochádzali z ich farmy. Od chlebu, džemov až po čerstvo podojené mlieko. Ráno teda začalo dobre. A konečne mala prísť Matera. Teda ona aj prišla, ale bohužiaľ naše nadšenie jemne odišlo z jedného dôvodu.
Matera je skalnaté mesto. Doslova. Je ako vytesané z kameňa a je právom zaradené do dedičstva UNESCO. Je veľmi pekné. Ak si k tomu načítate aj jeho históriu, určite návštevu neoľutujete. Teda ak nejdete ako my, okolo 10 ráno, keď slnko postupne pri vašom výstupe nekonečnými kamennými uličkami dosahuje svoje najlepšie pozície a vy sa potíte ako o život. Vybrali sme si bohužiaľ veľmi zlý čas a to sme boli len na konci júna. Nechcem si predstaviť, čo tam je v júli/auguste. Snažili sme sa prejsť, čo sa dalo, ale bolo to asi po hodine celkom veľké utrpenie. Ďalšie miesto kde teda jednoznačne bez klobúka a opaľovacieho krému ani na krok.
V meste je zároveň zakáz ísť autom – logicky. Takže parkovať budete asi 10 – 15 minút od centra, čo tiež nie je najpríjemnejšie v takom teple sa teperiť. Našťastie, my sme našli dobrý parkovací dom (Parcheggio Via Saragat), ktorý je vyššie ako centrum, takže cestou do mesta sme šli len kopcom dole. Cesta späť k autu už veľmi príjemná nebola, ale to už nám bolo viac jedno.
S odhodlaním sme ale stihli vidieť v podstate všetko, čo sme v Matere chceli:
Pomotali sme sa uličkami, pofotili sa, aj keď jemne cez bolesť a na konci sme si dali zaslúženú zmrzlinu a citrónovú granitu v najbližšej cukrárni, ktorú sme našli. Keďže sme si ale nevedeli predstaviť viac sa tu motať, vyšli sme z najužšieho centra do uličiek vyššie, kde už chodili aj nejaké autá. Tu som ja mala vyhliadnutú takú „bufetovú táckareň/mäsiarstvo-pekáreň“ alebo ako to nazvať :D. Uacciardidd sa to volalo, však vygooglite. Bol to koncept taký, že si viete naložiť aj hotové jedlá ako rôzne cestovinové mixy, ale robili aj rôzne sendviče plnené kadečím. Vygooglila som to aj ja ako taký nejaký tajný tip miestnych. Zobrali sme si ale len žemle so sebou, že si ich zjeme v pokoji na izbe a pri klíme. Tak sme šli na ubytovanie a dali si trochu odpočinok a najmä sprchu.
Poobede sme znova nabrali trochu sily a chceli ísť na západ slnka späť. Na ubytovaní nám ešte odporučili jeden výhľad pekný na Materu, tak sme najprv autom zašli tam. Bolo to ale trochu od ruky a síce to bol výhľad pekný, neviem, či úplne stál za tú zachádzku, takže ak nemáte čas, pokojne tento point vynechajte.
Potom sme už fujazdili späť do Matery, aby sme stihli nájsť nejaké pekné miesto na západ slnka. Došli sme len tak tak, ale stihli sme. Výhľad bol veľmi pekný a konečne sme mali čas užiť si Materu a pohľad na ňu. Tam sme počkali až do zotmenia a medzitým, samozrejme, na Simonu došiel zas hlad.
Nakoľko nám sendvič z Uacciardidd veľmi chutil a ešte viac sa nám páčili ceny a prostredie tohto lokálu, vybrali sme sa na večeru tam. Horko ťažko sme si našli jeden malý stolík, nakoľko je to podnik dosť malý. Všade okolo nás boli samí domáci, majiteľ/predavač nevedel anglicky ani slovo. Ja s mojou slabou taliančinou som sa nejak snažila a podarilo sa nám objednať si. Ujo bol však veľmi milý, z toho čo sme porozumeli sa z nás tiež veľmi tešil, smial sa, že prečo si šofér nechce dať víno k večeri, že veď tak sa lepšie šoféruje a podobné vtípky mal v talóne.
Ale poďme k jedlu – objednali sme si taký výber antipasti – burratu, nakladané kadečo (sušené rajčiny, hríby, cibuľky) a najlepšiu na svete foccaciu, akú som kedy jedla. Nevyzerala na prvý pohľad vôbec dobre, ale bola naozaj že najlepšia na svete. Perfektný koncept a mňa osobne strašne baví Taliansko a jeho ľudia, ktorí sú extrémne milí, vždy vysmiati a síce nerozumejú anglicky nič, vždy sa snažia. Ja sa na oplátku vždy snažím čo najviac po taliansky. Aj malá snaha vždy poteší. Nám sa tu tak páčilo, že sme si dali hneď aj duplu burraty aj foccacie :D. Strávili sme tam asi dve hodiny a len si užívali atmosféru. A takto dokonale sme ukončili náš Matera deň.
Ďalší deň, nečakane, nás zas čakal presun. Tak sme si spakovali veci a smer sever. Lebo pomaly prichádzal čas konca dovolenky a preto sme sa museli začať približovať k Slovensku. Zastávku sme si ešte spravili v meste Altamura pre ich tradičný chlieb, ale to som naozaj len vyskočila z auta a kúpila, lebo sme tam nikde nevedeli zaparkovať. Tento chlieb je vraj najstarší v celom Taliansku a niekde som našla, že sa jeho výroba traduje až do roku 37 pred Kr. No neviem, či je až taký starý, ale aj keď nie, tak minimálne v stredoveku už naozaj zažíval svoje výslnie a aj to je celkom dlho ;). Chlieb sme teda zabalili a pakovali sa ďalej.
Druhá zastávka v ten deň nás ešte čakalo Bari. Tu sme pozreli len zbežne centrum, videli sme Basilica San Nicola a pekné priliehajúce uličky. Stihli sme aj najznámejšiu uličku v Bari – Strada delle Orecchiette, kde babičky sedia pred domami a na stolíkoch pred nimi vyrábajú domáce orecchiette rôznych farieb a veľkostí. Bari bolo akože celkom milé mesto, ale že by nás nejak ohúrilo, nemôžem povedať. Ale keď ste v okolí, za zastávku vám celkom stojí. Aspoň tak na dve hodinky ako sme ho dali aj my.
Viac času sme bohužiaľ nemali, ale v podstate nám to ani nevadilo. Čakalo nás ďalších asi 3 hodín cesty, takže znova sme naskočili do auta a smer sever. V tento deň sme ešte stihli jednu zastávku a to Riserva naturale guidata Punta Aderci. To som našla, že je krásny výhľad a veľmi pekná opustená pláž. Mysleli sme, že keď naozaj bude taká pekná, tak by sme tam druhý deň ráno ešte skočili sa pokúpať. No poviem vám, že kúpať by sa mi tam nechcelo :D. Bola to naozaj prírodná pláž, nie úplne lákavá a celkom špinavá. Kým sa k nej dostanete, musíte si odšľapať asi 15 minút a v podstate celý čas neviete, či idete dobre. Výhľad bol celkom pekný, ale fotky na nete to prezentovali o dosť lepšie ako bola potom realita. Takže znova vec, ktorá u mňa za zastávku nestála.
A konečne sa dostávame na koniec dňa a predposledné ubytko. Ďalšie agroturizmo (Agriturismo Colle Tripio), celkom pekne vyzerajúce aj čisto, až kým sme nezistili, že sme mali na izbe dvoch švábov. Teda o dvoch sme vedeli :D. Nechcem vedieť, koľko ich tam bolo reálne. Neviem, odkiaľ sa tam vzali, lebo nekričalo to špinou ani ničím podobným, takže nás to dosť prekvapilo. Tak sme pre istotu a lepší pocit spali pri svetle a dúfali, že na nás v noci nevylezú. Ráno sme sa vďaka tomuto nechcenému bonusu spakovali trochu rýchlejšie ako obvykle a radšej rýchlo frčali ďalej na našej ceste.
Posledné ubytko nás čakalo už na úplnom severe takmer pri Verone. Teda pri meste Goito (ubytovanie Corte Mondina). Čisto len cesta tam nám mala zabrať 6 hodín, takže zastávky sme v tento deň moc neplánovali. Ale človek mieni, život mení :D. Popri ceste sa nám zdali byť pekné pláže, tak sme nečakane odstavili auto v meste Pineto a na hodinku a pol sme si užili more. Za mňa celkom pekná pláž, príjemné miesto ako stvorené na takúto kúpajúcu sa prestávku.
Do ubytka sme nakoniec dorazili až podvečer. Bolo to ďalšie agroturizmo, tentokrát našťastie bez nežiaducich bonusov. Bolo tu ináč veľmi pekne. Bola to taká stará farma prerobená majiteľom na krásne ubytovanie. Majiteľ bol vyštudovaný architekt a na mieste to bolo hneď vidieť. Veď posúďte.
Tu sme si už len užili pokoj a konečne aj náš stredoveký chlieb s ďalšími antipasti, ktoré sme kúpili cestou. A tak skončil náš 10ty deň.
A v podstate tam končil aj náš trip. 11 deň sme venovali takmer len ceste domov. Zastávku v mini meste Goito sme spravili len náhodou, lebo ako sme cez neho prechádzali, uvideli sme tam miestne trhy, ktoré nás zaujali. Tak sme otočili auto, zaparkovali a trochu to tam pobehli. Strávili sme tam asi hodinu, kúpili trochu zeleniny a už štartovali ďalej.
Kde sa ešte vždy cestou domov zastavujeme je Udine a ich Centro Commerciale Terminal Nord. Tu v Carrefoure odchádzajú zakaždým posledné eurá vo veľkom množstve. Lebo nakupujeme oleje, syry, šunky, kávy a neviem čo všetko domov – pre nás aj pre ostatných. Máme tam už svoje stálice, po ktorých siahame, ale napriek tomu tam takmer vždy strávime minimálne hodinu. Takto pekne sme už naozaj trielili z Talianska. Úplne poslednou zastávkou bolo krátke kúpanie na Wörthersee – ale len také polhodinové, takže naozaj krátke.
Cestou domov nám už nezostávalo nič iné, len sa niekde pri ceste v Rakúsku najesť a okolo 11 v noci sme šťastní a po takejto dovolenke aj značne vyčerpaní došli do Bratislavy, zaparkovali auto a konečne si vydýchli.
Letné rolky dokonale vystihujú leto. Sú jednoduché na prípravu, chutné, zdravé, fit, svieže. Majú všetko,…
Arašidová omáčka a letné rolky sú jasná dvojka. Ako halušky a bryndza, len vo vietnamskej…
Celkom si teraz ideme bezmäsité jedlá. Aj keď recept pred týmto tomu asi nenasvedčuje :D.…
Ja viem, kuracie srdiečka. Nie hocikto zvládne túto šmakocinu. Ja osobne som veľký fanúšik a…
Pučené pečené zemiaky sa volajú pučené práve preto, že doslova také sú. A viete čo…