10+1 rozdielov Kanady a Slovenska

Zrkadlo, zrkadlo, ktorý je najlepší štát na žitie? Otázka, ktorá znie odvšadiaľ a ktorú sa ma pýtalo množstvo ľudí, odkedy som sa vrátila zo sveta za veľkou mlákou. Neviem síce, aké je stanovisko vševedúceho zrkadla v tejto otázke. Moje stanovisko je jasné. Vrátila som sa. A mám na to svoje dôvody. To však neznamená, že nemá čo Amerika alebo v mojom prípade Kanada ponúknuť. Preto som sa rozhodla venovať jeden článok zhrnutiu rozdielov medzi našimi krajinami. Lebo ťažko zhodnotiť, či je ten svet za mlákou lepší alebo horší, ale jednoznačne je iný.

Čo sa týka Ameriky a Kanady, v tomto článku ich beriem komplexne ako jednu protistranu. Druhou protistranou pritom bude Slovensko.

1. Americká mentalita, kde je všetko „awesome“

Ako prvý bod mi nedá neuviesť milosť našich susedov cez mláku, ktorá je prvým kultúrnym šokom pre našinca. Je to črta, ktorú dodnes vnímam aj ja sama dvojako. Ľudia v Kanade sú jednoducho milí. Kedykoľvek a kdekoľvek sa s vami dajú do reči. Ak vyzeráte, že ste stratení, tak sa pri vás zastavia a ponavigujú vás. Nemusíte niekedy ani vy sami žiadať o pomoc. Pre mňa bol toto zo začiatku problém, lebo naša paranoidná, nedôverčivá nátura hovorí, že ak sa vám niekto prihovorí alebo vám niečo ponúka (nebodaj ešte zadarmo), tak sa vás snaží oklamať, okradnúť, prípadne vás rovno zabiť. Niečo musí byť proste zle.

No v Amerike to tak zväčša nie je (nehovorím, že tam zlí ľudia a podvodníci neexistujú, ale je to iné). Hlavne je aj rozdiel od mesta k mestu. Počula som, že ľudia v New Yorku ani zďaleka takí milí nie sú. Možno by som to formulovala takto: určite sa v Amerike a Kanade stretnete s väčšou sociálnou interakciou s neznámymi ako u nás na SR :D. Uvediem pár príkladov.

Keď som sa raz ráno napríklad prechádzala popri pláži, mnoho ľudí tam behalo a veľa z nich sa mi len tak pozdravilo. Jeden sa dokonca aj na sekundu pristavil, zaželal mi dobré ráno a aj krásny nastávajúci deň.

Ďalší príklad, keď sme došli z Mexika, jeden kamarát mal problémy na colnej kontrole na letisku a vzali ho na vypočúvanie. My sme nevedeli, čo sa stalo, lebo sme boli o kus ďalej za ním v rade. Až keď sme prešli do letiskovej haly, zastavil nás taký postarší manželský pár, ktorý videl, ako ho berú do vedľajšej miestnosti a vysvetlili nám, čo sa stalo. Hneď sa nás aj starostlivo spýtali, či máme kde spať a či nechceme prespať u nich 😀

Alebo … vo Vancouvri, zakaždým, keď vystupujete z autobusu, zakričíte aj autobusárovi dopredu „thank you“ (ďakujem). Za to, že vás bezpečne dopravil domov. Autobus sa vám zas na oplátku „ospravedlní“, keď je plný alebo mimo prevádzky. Prípadne, počas Vianoc vás môže autobus prekvapiť veselou nie len vnútornou výzdobou, ale aj veselým červeným noštekom vpredu na „kapote“ alebo rohmi.

Keď som bola vo Vane ja, tak boli ešte autobusy menej vytunené… ale teraz…

V banke pri vybavovaní účtu sa na vás namiesto zamračených tvárí, usmievajú milí úradníci, ktorí sa vás pýtajú ako sa máte, či ste mali dobrý deň, kam sa ešte chystáte alebo či ste mali dobrý obed. Toto všetko má, samozrejme, aj svoju odvrátenú stránku. Nie vždy sa mi chcelo rozprávať s cudzími ľuďmi o mojom dni. Najhoršie to niekedy bolo so zákazníkmi v kaviarni, kde som pracovala. Kaviareň plná ľudí, ja účtujem za kasou, a zákazník, za ktorým stojí milión nedočkavcov, sa ma začne vypytovať ako sa mám. Do mňa, samozrejme, 100 čertov, že teraz naozaj nie je čas na vymieňanie si tzv. pleasantries (slušností). Navyše, v Amerike je to proste zvyk. Nadviazať s kadekým konverzáciu, ale často bez toho, aby vás ten niekto zaujímal. To bolo pre mňa najťažšie prekonať. Videla som, že veľa ľudí to robí len zo slušnosti. Lebo vedia, že sa to patrí, že by sa mali zaujímať o deň toho druhého. Niekedy ani nepočkali na odpoveď a už si šli svoje alebo som videla, že ich vôbec nezaujíma, čo im odpovedám. V konečnom dôsledku však musím usúdiť, že považujem túto črtu skôr za pozitívnu ako negatívnu a trochu z toho pozitivizmu chýba aj nám Európanom. Jakmile som prišla na Slovensko a začala sa stretávať s namosúrenými tvárami čašníčok a neochotnými zamračenými pohľadmi úradníkov som si povedala, že „fejková“ milosť je lepšia ako to, čo máme my tu – minimálne v službách 🙂

2. Zákazník je pán

Žiada si to už druhý bod, lebo som sa rozpísala, ale je to naozaj jeden z najväčších rozdielov. V tejto téme ale zostávam aj v bode dva, pretože nadviažem, a musím povedať, že služby sú v Kanade úúúúplne inde ako tu. V tomto sa máme riadne čo učiť. Zákazník je pán! S výkričníkom, lebo naozaj je.

Na Slovensku, a, bohužiaľ, aj v okolitých štátoch, to neplatí vôbec. V Amerike to platí trojnásobne aj za nás. Začína to už len tým, že 95 % času k vám nie sú nepríjemní ani čašníci, ani úradníci a ním podobní pracovníci. Všetci sú milí a pripravení pomôcť. Ak sa stretnete s tými zvyšnými 5 %, nie je problém a môžete sa rovno ísť sťažovať manažérovi. Robí sa to bežne. Konkurencia je proste v týchto štátoch vysoká a rovnako je silná podľa mňa aj sila reklamy. V žiadnom podniku, aj keď je to napríklad banka a nie kaviareň, si nemôžu dovoliť zlú reklamu. Nemôžu si dovoliť prípadné žaloby, lebo v Amerike sú ľudia naozaj schopní vás zažalovať za to, že si popálili jazyk na vami podanej káve. Preto radšej každý podstúpi „menšie zlo“ a zákazníkovi prikývne aj keď pravdu nemá.

Poďme znova na príklad. Mne sa napr. stalo, že som si na Instagrame našla jedno bistro a vyhliadla som si tam dve jedlá. S Patričenkom sme tam na druhý deň šli na raňajky, ale nevedela som názvy jedál. Podľa menu som si domyslela, ktoré jedlá by to mohli byť, ale s čašníčkou som si to nepotvrdila. Čo čert nechcel, keď nám jedlo doniesli, Patrik dostal niečo úplne iné, ako som si myslela, že sme objednali. Bola to moja chyba. Ja som sa mala spýtať. Ale zavolali sme časníčku, ospravedlnili sa jej, že sme mysleli, že je to iné jedlo a že sme si to ináč predstavovali. Bez reptania alebo čohokoľvek, ešte s úsmevom povedala, že jasne, nie je problém vymeniť. Len nás upozornila, že na nové jedlo musíme počkať 10 minút a už to bolo. Jedlo nové doniesli, my sme boli spokojní a, samozrejme, v konečnom účte nám zohľadnili len naše dve jedlá, ktoré sme zjedli. Toť k službám v Amerike a Kanade.

Ďalšou vecou, kde sa môže Slovensko v oblasti služieb inšpirovať je nakupovanie oblečenia – hlavne, keď človek nakupuje sám, čo bolo u mňa v Kanade často. Jasné, nemám rada, že ešte len prídem do obchodu a už ma ľudia otravujú – rada mám, keď mi dajú vôbec čas si pozrieť výber. Zlom však nastáva pri skúšaní. Veľa obchodov povoľuje v skúšobnej kabínke, povedzme, 5 ks oblečenia. Lenže mňa nebaví sa zakaždým prezliecť späť do svojho oblečenia, keď mi niečo nesedí, túlať sa po obchode, hľadať či majú inú veľkosť, farbu alebo čo. Potom zas skúšať a zas je niečo zle a poďme odznova. Však čo iné má človek na práci. A čo je najlepšie – na Slovensku ešte na vás tie predavačky budú zazerať, že či si po sebe odkladáte veci a nenechávate ich v kabínke (očividne to je vaša robota – neviem za čo sú platené ony :D). A keď sa ich aj niečo spýtate tak veľakrát dostanete odpoveď typu: všetky veľkosti čo máme sú vyložené – rozumej „nájdi si to sama“.

Ale v Kanade – príklad dávam napr. American Eagle. Tento obchod má super výber riflí, ktoré sa mne osobne veľmi ťažko kupujú. Furt je niečo zle. Preto oceňujem ich prístup. Prišla som do kabínky ja neviem s 10 kusmi gatí – povedali mi, že skúšať naraz môžem len 5. Ale… týpek, čo mal kabínky na starosti sa ma spýtal na meno, alokoval mi jednu kabínku, na tú kabínku si kriedou napísal moje meno. Vybrala som si 5 gatí, ktoré som chcela skúšať prvé, ďalších 5 mi zatiaľ on uskladnil. Priebežne sa ma pýtal ako som spokojná, či mi gate sedia, či mi netreba inú veľkosť. Ak mi bolo treba, išiel on do priestorov obchodu a doniesol mi ju. Ak mi vadila farba, poradil mi hneď, že rovnaký typ majú aj v takej, aj takej farbe a že ktoré mi má doniesť. Takto postupne mi pri celom nákupe asistoval, za čo u mňa dostáva 100 bodov. A s týmto som sa stretla vo väčšine obchodov, že sú tam ľudia, ktorí sa starajú len o kabínky, teda vám vypomáhajú, ak vám niečo nesedí. Jasné, nie je to v každom obchode, ale väčšina, okrem úplne najlacnejších obchodov, tento „servis“ ponúka. A je to super.

Kľučky, sprchy, zamykanie a iné veci, s ktorými by človek obštrukcie nečakal

Toto je moja obľúbená téma. Ktokoľvek ma počul rozprávať moje príbehy z Kanady už vie, čo bude nasledovať. Začnem teda s kľučkami. V článku, v ktorom opisujem môj prvý kanadský deň sa taktiež venujem tejto téme. Najmä preto, že kvôli kľučkám som na chvíľu zapochybovala o svojej pripravenosti žiť v odľahlej krajine za mlákou. To je tak, na Slovensku, a pokiaľ viem, aj v okolitých štátoch, poznáme tak dva, povedzme tri druhy kľučiek. Tie však v podstate fungujú na rovnakom princípe, kde sa buď zamykajú kľúčom alebo niektoré terasové dvere sa zamykajú tak, že kľučku zaseknete dohora. Aspoň to bola moja skúsenosť. V Kanade však, poznajú tak 10 druhov, z ktorých každý je novou výzvou. Zväčša sú to kľučky v tvare gule. Tie sú buď hladké, alebo majú v strede taký menší, nazvime to gombík. Potom existujú aj kľučky európske alebo kľučky tváriace sa ako európske, ale s tým istým gombíkom v strede ako majú gule. A teraz ako zamykať. A v tomto bode ma Kanada dostala. Lebo… raz sa zamyká tak, že gombík v strede, či už na kľučke alebo guli, zatlačíte. Niekedy je potrebné ho potočiť. Inokedy je potrebné potočiť celú guľu. Ďalší spôsob je, že guľu ako takú zatlačíte a potom ešte potočíte. Alebo pritiahnete k sebe a potočíte. Existujú aj kľučky, kde je potrebné, ako u nás, zaseknúť ju dohora.

Sprchy na niektorých miestach fungovali podobne zázračne. Niekedy napríklad bolo potrebné vytiahnuť kohútik (to miesto, kde tečie voda) a vtedy začala tiecť sprcha 😀 Čo mi však spôsobovalo väčší problém, bolo umiestnenie sprchovej hlavice. V 90 % bytoch, kde som bola, a rovnako aj v moteloch, bola sprchová hlavica pevne zabudovaná v stene, a teda ňou nebolo možné hýbať. Možno trochu doľava a doprava, ale nebolo možné ju vziať do rúk a hýbať kade tade. Možno to neznie ako veľký problém, ale osobne mi to prišlo veľmi nepraktické aj popri umývaní seba samej, ako aj pri čistení vane.

4. Na veľkosti záleží

Nakupovanie je podľa mňa v každej novej krajine zážitkom. Keď prídete do supermarketu v Číne, tak pri 80 % produktov netušíte, čo to má byť. Pre mňa osobne je to vždy zábava. Rovnako to bola zábava pre mojich spoluputovníkov po Amerike, keď prvýkrát objavili americké veľkosti a ich iné vychytávky. Reálne nákupy potravín však pre mňa v Kanade boli zväčša frustrujúce. V prvom rade som si musela zvyknúť na fakt, že sú ceny potravín uvádzané bez dane. V teórii teda, ak má niečo cenovku 1 CAD, tak vám pri pokladni účtujú 1,20 CAD. Prečo v teórii? Lebo výška dane sa v Kanade líši, nie len od druhu produktu, ktorý kupujete, ale dokonca sa líši aj v provinciách (samozrejme, British Columbia /BC/, kde som bývala ja, má daň najvyššiu).

Druhým bolestivým bodom pre mňa bola cena potravín. Najlacnejšia mozzarela, ktorá u nás stojí asi euro, stála tam 8 CAD (6,5 EUR). Najlacnejšie vína sa hýbali okolo 10 CAD a pod. Samozrejme som v Kanade zarábala viac ako tu, ale aj moje náklady na bývanie, cestovanie a jedlo boli vyššie. Prenájom jednej izby v centre mesta ma napr. stálo 600 CAD. A to som zdieľala byt s ďalšími 7 dievčatami :D. Keď sme potom neskôr bývali štyria, mimo centra, tak som platila 450 CAD. Mesačník na MHD stál v dobe môjho pobytu (r. 2018) 70 CAD a mobilný paušál bol v priemere okolo 60 CAD. A pre úplnosť obrazu – priemerný plat baristky, čašníčky je cca 2 000 CAD. Jasné, stále mi zostalo viac peňazí na cestovanie v Kanade ako na Slovensku, ale ak ide človeku o to, aby si našetril na nový byt a auto a vrátil sa v plnke zo zahraničia, tak si určite nemôže vybrať Kanadu 😀 Švajčiarsko, Nemecko či iné okolité krajiny sú v tomto prípade určite výhodnejšie. Mne však nešlo o zárobok, ale o zážitky a tie sa vyčísliť nedajú :).

Čo je ešte v Kanade pri nakupovaní fun – nedávno zrušili jedno-centovky a dvoj-centovky, AVŠAK, ceny tomu neprispôsobili 😀 V praxi teda nakupovanie vyzerá tak, že výsledná suma je povedzme 6,68 CAD, avšak vy predavačke dávate do ruky 6,70 a výdavok vás nečaká. Ak je výsledná suma 6,51 – zaokrúhľujete dole a platíte 6,50. Kanaďania sú zvyknutí, ale vysvetľovať to zakaždým turistom bola paráda 😀

A ešte aby som nezabudla – veľkosti. Tretím problémom bol fakt, že ako Amerike, tak aj Kanada, ponúkajú mega veľkosti všetkého – 0,5kg prášku na pečenie, 0,25kg kakao, 5kg múky, 0,5kg bieleho jogurtu a pod. Zväčša existovali aj menšie verzie (biely jogurt menšej verzie /nesladený/ sa mi však za celý rok nepodarilo nájsť), ale cenovo boli menej výhodné. Zväčša sa oplatí viac kúpiť 5kg múky, aj keď ich nevyužijete, ako 1kg. Kde ale budete tieto veci skladovať, keď zdieľate kuchyňu s ďalšími 3, 4, 7 ľuďmi, to už neviem :D. Na dôvažok, jedlo v reštauráciách (najmä ázijských) bolo v takých prijateľných cenách, že bolo jednoduchšie sa ísť najesť von ako si doma niečo uvariť.

5. Turizmus

Vrátim sa teraz trochu k pozitívnejším veciam. Klobúk dole za riešenie turistických atrakcií v oboch štátoch. Nie len že všetky najdôležitejšie atrakcie boli jednoducho prístupné, boli veľmi dobre označené. Príkladom je napr. naša cesta po Rockies, keď sme išli z Banffu do Jasperu – po jednej z najznámejších a ževraj najkrajších ciest sveta (Icefields Parkway). Mala som vyhliadnuté tri jazerá, ktoré som musela vidieť (Moraine Lake, Lake Louise a Peyto Lake) a jedny vodopády, ktoré nám poradil známy (Athabasca Falls). Vedela som ešte, že sa v tejto oblasti nachádza Emerald Lake a Maligne Lake. To boli moje informácie. Verím tomu, že ak si spravíte rýchly Google/Instagram prieskum kanadských Rockies, toto budú prvé výsledky, ku ktorým dospejete. Všetko sú to často skloňované atrakcie.

Čo však mňa v Kanade dostalo, a to isté sme zažili aj počas cesty v US, boli kadejaké značky popri hlavnej ceste, ktoré odkazovali na „points of interest“ (atrakcie). Tak sa ľahko dostanete k všetkým známym jazerám, ale rovnako objavíte nové, neočakávané miesta. My sme napr. objavili Natural Bridge v Yoho Parku (nádherné miesto), Sunwapta Falls a ďalšie asi 4 vyhliadkové miesta (view points), ktorých názvy netuším. Popri ceste sme však narazili aj na značky na Bow Lake, Hector Lake, Honeymoon Lake (v blízkosti tohto jazera som videla prvýkrát živého medveďa), Buck Lake, Mistaya Canyon, Glacier Skywalk, Tangle Creek Falls, Stutfield Glacier Vierpoint atď. Štvorhodinová cesta nám nakoniec trvala tak 6 už len z dôvodu, že sme sa zastavovali kade-tade. Vďaka tomu sme však mali možnosť vidieť oveľa viac nádherných vecí ako sme si naplánovali.

6. Kemping

Pri turizme mi napadá aj rozdiel v kempovaní na SR a v Kanade. Kým na SR zbalíte stan, gril, jedlo, prídete kamkoľvek do prírody, nájdete drevo a spokojne prespíte, v Kanade to funguje úplne ináč. V prvom rade nie je povolené kempovať kdekoľvek. Na tento účel sú vyhradené miesta a sú tomu patrične aj prispôsobené. Síce za jedno miesto zaplatíte asi 10 – 20 CAD, ale je to smiešna suma za komfort, ktorý to prináša. Zvyčajne každé kempovacie miesto obsahuje drevený stôl s lavicami na sedenie a často aj gril.

Zbieranie dreva je taktiež zakázané (nie že by sa nedialo, ale neodporúča sa). V rámci kempingu chodievajú tzv. rangery, ktorí drevo predávajú. V priestoroch kempingu sa nachádza rovnako aj WC (kadibúdka). Tie sú však sofistikovanejšie ako u nás a takmer vždy je k dispozícii toaletný papier ako aj gél na dezinfekciu rúk. V niektorých kempingoch je dokonca k dispozícii aj normálne WC, prípadne aj sprchy.

Raz sme dokonca kempovali na Vancouver Islande – na jednom z menších ostrovov popri, kde bolo možné využiť aj na 20 či 40 minút (nepamätám si presný čas) vírívku a pri spoločných sprchách a umývadlách sa nachádzali aj elektrické zásuvky na nabitie telefónu. Kemp, ktorý spomínam, bol celkovo výnimočný, pretože kempovacie miesta boli vyvýšené a bolo možné zísť dole na takpovediac „súkromnú pláž“. Nakoľko je tento kemp novší a nie natoľko známy, bola táto pláž doslova súkromná, len pre nás (Lone Cone). Dokonca sme si za 10 CAD mohli na hodinu požičať 2 kajaky a prejsť sa na nich okolo ostrova. Jednoznačne úžasný zážitok.

7. Transport a logistika

Dopravu spomeniem len v skratke, lebo tejto téme venujem aj samostatný článok. Doprava je …ako to povedať… iná. Čo je najdôležitejšie, Amerika má aj iné pravidlá cestnej premávky, ktoré je potrebné vedieť:

• V prvom rade, na červenú môžete odbáčať doprava.
• Po druhé, neplatí obiehanie zľava. Obiehať na diaľnici môžete z oboch strán.
• Rovnako nie je pravidlom, že v ľavom pruhu idú autá najrýchlejšie. Na niektorých diaľniciach je značka, ktorá hovorí, aby sa pomalšie autá držali v pravom pruhu, ale nestretnete sa s ňou až tak často.
• Stretnete sa však s inou značkou a to je „car pool lane“. Tá sa tiež nachádza na diaľniciach a hovorí o tom, že v jednom pruhu (ľavom) môžu ísť len autá, ktoré majú 2 a viac pasažierov. Týmto sa snažia Američania podporiť ľudí, aby necestovali sami v aute ráno do práce, teda aby sa menej znečisťovalo ovzdušie a nevznikalo toľko zápch.

Btw, keď som pri tejto téme, slovo zápcha, minimálne v Los Angeles (LA), pre mňa osobne nabralo nový význam. Lebo keď sa po 2 hodinách slimačieho tempa spýtate, či sme už blízko cieľa (ciel je vzdialený 4h jazdy od LA) a v aute vám zahlásia, že ste vlastne stále len na obchvate LA, tak je vám koniec. Hlavne, že tam majú asi 7 jazdných pruhov v jednom smere 😀

A to že mestská doprava vo Vancouvri niekedy funguje úplne na hlavu, to už ani nebudem spomínať, lebo sa zbytočne rozčúlim 😀

8. Pracovný trh

Rozdiel som celkom zaznamenala aj v tomto smere alebo na spresnenie – v hľadaní práce. V prvom rade je úplne bežné chodiť osobne po prevádzkach – reštiky, kaviarne, obchody s oblečením a pod. a nechávať im tam svoj životopis. Prípadne si rovno aj vyžiadať manažéra a skúsiť s ním hneď aj prehodiť pár slov a spraviť dojem 🙂 Čo sa mne páčilo, strašne veľa prevádzok neriešilo skúsenosti. Samozrejme, nemôžete robiť lekára alebo architekta bez skúseností 😀 Ale práce ako barista, asistentka a niekedy aj lepšie úradnícke pozície nežiadali až tak skúsenosti ako skôr ochotu naučiť sa miestne procesy a chuť a entuziazmus s tým spojené. A tento prístup 100 % kvitujem, lebo ak sa nejedná o pozície, kde je naozaj potrebné 5 a viac rokov študovať, nevidím dôvod, prečo by sa niekto nemohol niečo naučiť. Ja som nevedela ani rozdiel medzi cappuccinom a latté, keď som v kaviarni začala robiť. A do mesiaca som už vytvárala aj prvé latté art 😛 síce kostrbaté, ale… 😀

Hlavne všetci poznáme ten zapeklitý kruh u nás – neviem si nájsť robotu, lebo nemám dostatok praxe, ale ako mám zohnať prax, keď ma nikto kvôli jej nedostatku nepríjme 😀 Myslím, že najmä absolventi to v týchto krajinách majú o to ľahšie – dávajú im viac šancí a navyše celkovo vzdelávanie je viac zamerané na prax ako na zbytočnú teóriu.

9. Školstvo

Keď už som ale pri absolventoch, nedá mi nedať puntík na viac alebo palec hore pre Slovensko. Školstvo zadarmo (myslím štátne vysoké školy) mi závideli všetci zahraniční kolegovia v kaviarni. Hlavne baby, Kanaďanky alebo Nekanaďanky, ktoré tam vyrastali od malička, teda tam aj študovali a popri tom robili – lebo ináč by si štúdium dovoliť nemohli. A pálky to boli riadne – hlavne, ak človek len začína život a už hneď má platiť 10 000 za semester a pod.

10. Zdravotníctvo

Na záver by som rada už len spomenula zdravotníctvo, lebo tých rozdielov je veľa aj v iných oblastiach, ale to sú už také špecifickejšie, konkrétnejšie rozdiely, ktoré nie je možné aplikovať na štáty ako také (skôr na miesta). Zdravotníctvo je však často pretriasaná téma. U nás práve jeden z volebných ťahačov – keď ešte ten zápach volieb máme u nás celkom čerstvý. V podstate musím dať puntík znova Slovensku – aj keď jemne s ťažkým srdcom. Lebo je zjavné, že služby v Amerike a na SR sa nedajú porovnávať ani v reštauráciách, ani v nemocniciach. Počula som skôr, že sa tam o vás naozaj pekne vedia postarať, kdežto tu sa o peknej starostlivosti dá polemizovať.

Ja našťastie (zaklopať na drevo) som nikdy ešte v nemocnici neležala – len som navštevovala, keď tak. Ale z dôveryhodných zdrojov mám informácie, že služby sú síce v Amerike super, ale… je možné, že si zlomíte nohu a zbankrotujete 😀 čo sa u nás len tak nestane. Neporovnávam dlhodobé ochorenia, lebo to pokulháva aj u nás. Ale ak pracujete, v pohode idete do nemocnice, ak sa vám niečo stane, všetko /alebo väčšinu/ máte zaplatené a pekne potom doma na PN-ke ležíte. V Amerike (pozn. pre Kanadu toto neplatí – tá má systém ako u nás) vám veľa prác zdravotnícke „benefity“ nedá. A ak si ich dobrovoľne neplatíte vy, tak ste… no… v prdeli aj pri najmenšom úraze.

Čerešnička na torte

BONUS: Nedá mi nespomenúť jeden bonusík, vďaka ktorému síce ja dávam Kanade veľký palec dole, ale poznám strašne veľa ľudí, ktorí práveže vďaka tomuto dávajú Kanade veľký palec hore 😀 Legalizácia marihuany. Kým som ja bola v Kanade, tak bola tráva len dekriminalizovaná, kdežto tesne po mojom odchode sa úplne zlegalizovala. Úprimne vám poviem, že ja fanúšik nie som. Hlavne, keď sa tešíte do Kanady, máte nejaké očakávania, že hory, lesy, príroda – tak človek aj čaká, že kvalita vzduchu tomu bude odpovedať. Tak prvé dni som všade na uliciach cítila skôr trávu ako nejaký čerstvý vzduch. Po čase som si na to nejako zvykla a už menej vnímala, ale často mi prišlo vtipné, že fajčiť jointa na ulici bolo úplne v poriadku, ale napiť sa z flašky piva niekde na verejnosti – fú, pomaly ste čelili súdu za svoju drzosť 😀 Aj „weed shopov“ bolo oveľa viac vo Vancouvri, ako „liquer storov“, čo mňa, ako zarytého pijana 😀 samozrejme štvalo 😀 Ale vtipy bokom, pre mňa bol tento kanadský „bonusík“ jednoznačne mínusom.

To je mojich 10 + 1 najväčších rozdielov, ktoré som za rok života za veľkou mlákou nazbierala. Ak vám napadne niečo iné, budem rada, ak pridáte komentár, ale mne takto „narýchlo“ už nenapadá nič také dramatické.

Či z tohto vyplýva, že je Kanada lepšia na život? Nie 😀 Sú veci, ktoré by som uvítala, ak by prišli na Slovensko alebo sa proste Slovensko aspoň sčasti inšpirovalo. Sú veci, ktoré mi často z Kanady chýbajú. Ale sú aj veci, ktoré dúfam, že sem nikdy neprídu a nechýbajú mi vôbec. Ako East Hastings street 😀 Dúfam, že takúto ulicu Slovensko ani Bratislava nikdy mať nebude!

Pôvodne napísané: 14.3.2020