Šoférovanie v Amerike

Nedávno som sa rozprávala s kamarátom, ktorý mal ísť na výlet do Ameriky. Ako sme tak kecali o mojich zážitkoch a o tom, čo by som mu odporučila, zišlo mi na um, že si asi budú požičiavať auto, a teda by mal vedieť o rozdieloch v šoférovaní u nás a u nich. Kamoš síce na mňa pozeral najprv, že o čom mu rozprávam, „však sa tam šoféruje rovnako“, ale veľmi rýchlo som ho vyviedla z omylu.

Toto je vec, ktorú musí vedieť hocikto, kto chce ísť do Ameriky alebo Kanady a šoférovať tam. Je ďalších tristo rozdielov, ktoré naše krajiny od seba delí, ale informácia o tom, že ich sprchy sú iné alebo že veľkosti jedál sú pre nás monštruózne, až taká dôležitá nie je. To že majú jemne iné pravidlá dopravnej premávky, to dôležité je. A preto som sa rozhodla venovať samostatný článok tejto „problematike“.

Väčší mŕtvy uhol

Úplne prvá vec, ktorá mňa dostala, boli iné bočné spätné zrkadlá. Teda to bola vec, s ktorou som sa musela potýkať ako prvou. Ako iné? Nie som zrovna dopravný expert, ale nazvala by som to laicky, že majú dlhší/väčší mŕtvy uhol. Neviem ako to je možné, ale nech si nastavíte zrkadlá akokoľvek dobre, je väčšia šanca, že ak idete predbiehať a pozriete sa do spätných, tak auto neuvidíte, aj keď je pri vás. Treba si len dávať na to pozor a brať to na vedomie. V Kanade, ževraj, dokonca funguje pravidlo v autoškole, že keď predbiehate, je potrebné sa nie len pozrieť do spätných zrkadiel, ale sa aj fyzicky otočiť a pozrieť, či nevidíte auto na ľavej strane. Alebo na pravej…lebo…

Obiehanie zprava

…obiehať sa v Kanade aj v Amerike môže z oboch strán. Na 6 – 7 prúdových diaľniciach je to úplne super. Netušíte, kde sa skôr pozerať, keď sa zaraďujete 😀

K tomu sa pravdpodobne viaže aj ďalšie pravidlo, že ZVYČAJNE, môžete ísť v hociktorom pruhu akokoľvek rýchlo. Neexistuje najrýchlejší ľavý pruh a najpomalší pravý. Na druhej strane, toto nie je úplne 100 % pravidlo. V takom prípade však pri diaľnici vidíte značku, ktorá hovorí, aby sa pomalšie vozidlá držali v pruhu pravom. Ak takúto značku nevidíte, môžete ísť hocijako 🙂

Pruh proch 2 a viac cestujúcich

Keď už som pri tých pruhoch – na diaľnici existuje ďalšia značka, ktorá značí tzv. car pool lane. To znamená, že na diaľnici je ľavý pruh oddelený hrubou čiarou, neprerušovanou, a líši sa od ostatných pruhov tým, že v ňom môžu jazdiť iba autá s dvoma a viac pasažiermi. Táto vec je podľa mňa super praktická. Jej účel je znížiť zápchy (tým, že podporujú cestujúcich, aby jazdili jedným autom viacerí). Navyše je to aj podpora životného prostredia, nakoľko menej áut, znamená menšie znečistenie 🙂

Značka 4-stop

Ďalšia značka, s ktorou sa na SR, a pokiaľ viem, ani nikde inde nestretnete, je tzv 4-stop alebo STOP (4-WAY/ALL WAY). Existuje aj 3-stop, či 2-stop, ale v praxi znamenajú všetky to isté. Pri týchto značkách ide o to, že v Amerike ani Kanade v podstate neexistuje pravidlo pravej ruky. Ak prídete na križovatku, kde je 4-stop, tak každý na križovatke má stáť. U nás by teda prvý šiel ten po pravej ruke. V Amerike si to zjednodušili. Kto prvý do križovatky prišiel, ten prvý odchádza. Je jedno či je naľavo, napravo, oproti. Pre mňa, ktorá má problém s rozoznávaním pravej a ľavej strany, je toto pravidlo úplne ako šité na mieru 😀 V tomto bode sa ma spomínaný kamoš spýtal, že ako má vedieť pri trojstopke, kto tú stopku nemá . Odpoveď jednoduchá – to sa vám nestane. 3 stopka sa môže nachádzať len v Tčkovej križovatke.

Odbáčenie na červenú

Posledné pravidlo, ktoré je pre nás Slovákov alebo Európanov najťažšie na zvyk je odbočovanie do prava. Prečo? Lebo aj v Kanade, aj v Amerike môžete odbočovať do prava aj keď na semafóre svieti červená. Nespočetne veľa krát na mojich spoluputovníkov počas amerického roadtripu Američania trúbili, lebo viete ako to je. Vidíte červenú, tak automaticky stojíte. Ani nerozmýšľate, či idete do ľava, prava, či rovno. Samozrejme, si potom rýchlo zvykli a už bolo všetko na poriadku. Problém ešte môže nastať, keď prídete na SR po dlhom čase ako ja a zrazu máte nutkanie ísť na červenú, keď odbáčate doprava 😀

Toľko k pravidlám.

Medzinárodný vodičák

Veľa ľudí sa ma ešte pýtalo, či potrebujú medzinárodný vodičák. V podstate je odpoveď nie. Ak idete na výlet, medzinárodný vodičák nepotrebujete. Aj v Amerike, aj v Kanade je povolené šoférovať s vodičákom vydaným vo vašej krajine do 3 mesiacov od vstupu do krajiny (jediný, JEDINÝ, štát, kde toto neplatí je Georgia (US) – tam je, ževraj, potrebný medzinárodný vodičák hneď). Avšak, ak idete na rok, či viac, v teórii si ho vybaviť môžete. Od nás ho však nikdy nikto nepýtal. Ak sme ho aj nejakému policajtovi ukázali, tak mu to nič nehovorilo 😀 Na druhej strane, takýto vodičák si viete za asi 5 či 6 EUR vybaviť na polícii (nemusí byť v mieste vášho bydliska) a ak máte fotografiu v potrebnom formáte (trochu väčší ako pri pase), spravia vám ho aj na počkanie.

Takže záverom, ak idete na dlhšie, vybavte si ho, budete sa cítiť lepšie. Nikdy neviete, kedy zavítate do Georgie. Ak idete na dvoj-trojtýždňový výlet, tak to asi riešiť nemusíte. Rovnako pri požičiavaní auta medzinárodný vodičák nevyžadujú.

Kreditná karta

Keď už spomínam požičiavania auta, vyžadované je niečo iné, a to kreditná karta. Niekedy, niektoré zahraničné karty považujú za kreditné, ale to nikdy neviete, ktoré 😀 moju UniCredit som často musela klikať ako kreditnú a nie debetnú kartu, lebo ináč mi ju nechcelo zobrať. Napr. keď som platila v automate na lístok na MHD vo Vancouvri, tak sa vás automat spýta, či idete platiť debetnou alebo kreditnou kartou. Rovnako aj v mnoho reštauráciách alebo kaviarňach, musíte proklamovať ešte pred platbou čím platíte. Ja mám kartu debetnú, avšak kanadské automaty si všetky myslia, že je kreditná, a tak som to musela zadávať. Ináč mi platba neprešla, len aby ste chápali, v čom je problém. Zväčša je to tak pri kartách, ktoré majú také vystúpené čísielka, embosované 😀 ale pravidlo to nie je 😀

Tankovanie

A posledná vec, s ktorou sa výnimočne môžete stretnúť aj na niektorých miestach v Európe – tankovanie. V Amerike neprídete na benzínku, natankujete plnú a šup ho preč. Tankomaty fungujú tak, že prídete, na displeji si vyklikáte koľko litrov (za akú cenu chcete natankovať) – povedzme 40 USD. Dáte tam kartu, tá vám sumu zadrží a potom sa spustí tankovanie. V tomto bode však nastáva otázka „Ako viem, za koľko mám dotankovať?“

My sme napr. chceli dotankovať pred Death Valley, lebo v celom parku sú asi len 3 benzínky a aj tie sú extrémne drahé. A pri vzdialenostiach, ktoré v Amerike bežne prekonávate, sa môže stať, že vám zrazu dojde benzín. A to v púšti nechcete. Tak sme tesne predtým chceli natakovať do plnej. Keď ale máte auto z požičovne a tankujete doňho prvýkrát, netušíte, aká veľká je nádrž. Takže si dáte nejakú predpokladanú sumu a dúfate, že to bude dosť. Ak nie, stále môžete dotankovať znova 😀 Ak je to však veľa, napr. že si predplatíte tých 40 USD, ale pumpa vás zastaví pri 30 USD, tak musíte ísť do vnútra benzínky a oni vám zostatok peňazí vrátia 😀 Je to mega oštara, ale tak čo už. Takto to funguje.

Haleluja pre Ameriku a Kanadu, kde mám často pocit, že sú niektoré veci postavené na hlavu. Alebo sú minimálne postavené ináč ako u nás. Im sa môžno zdá Európa na hlavu 😀 Tak ako mne sa zdali Američania extrémne fejkovo milí, až otravní a hovorila som si, ako môžu byť takí odlišní? Potom ku mne raz došiel jeden Američan a povedal, že jemu sa zdajú Európania strašne chladní 😀 Ťažko teda povedať, kde tkvie chyba. Každý máme svoju pravdu, ale jednoznačne platí, že odlišní sme, a to sakramentsky  😀

Pôvodne napísané: 1.9.2019